Určite budeme mať pocity viny kvôli množstvu vecí. Nie je to nevyhnutne preto, lebo sa máme cítiť vinní kvôli niečomu konkrétnemu. Je to preto, lebo vďaka traume prežívame vinu v tom zmysle, že všetko je naša vina a všetko je naša zodpovednosť. Pracoval som s preživšími, ktorí mali dokonca pocity viny kvôli počasiu. Nežartujem.
Mnohí preživší sú nastavení tak, že sa cítia vinní kvôli svojim rozhodnutiam, najmä kvôli tým, ktoré sa týkajú vlastnej ochrany a starostlivosti. Mnohí z nás vyrastali v presvedčení, že si ani jedno z toho nezaslúžime a vôbec na to nemáme právo. Mnohí z nás vyrastali v presvedčení, že mať hranice je veľmi zlé alebo že ak si musíme voči niekomu stanoviť hranice, tak nie sme dostatočne prísni.
Máme fyzické, emocionálne a behaviorálne reakcie kvôli svojim presvedčeniam a ak veríme, že nemáme právo stanoviť si hranice alebo sa o seba starať iným spôsobom, budeme mať problém urobiť kroky smerom k vlastnej ochrane a starostlivosti. Nie je to naša vina. Tieto postoje a presvedčenia sme si nezvolili. Toto nastavenie je príznakom toho, čím sme si prešli – a pri uzdravovaní z traumy platí, že kvôli týmto príznakom sa nezahanbujeme ani iným spôsobom na seba netlačíme. Naši tyrani a šikanisti do nás nainštalovali určité vzorce myslenia, pocitov a reakcií a veľmi často k tomu používali práve pocity viny.
Množstvo rozhodnutí, ktoré pri uzdravovaní sa z traumy musíme urobiť, je veľmi ťažkých, no práve tá vrstva viny spôsobuje, že sú násobne ťažšie. Vina spôsobuje, že sa bojíme odhalenia a trestu. Spôsobuje v nás presvedčenie, že sme museli urobiť niečo, čo je v protiklade k našim hodnotám alebo k hodnotám spoločnosti ako takej, že sme jednoducho „zlý“ človek. Prečo by sme sa inak cítili vinní?
Budeme prežívať pocity viny v súvislosti s množstvom naozaj dôležitých a potrebných rozhodnutí a hraníc – no je veľmi dôležité, aby sme v tom mali jasno: mať pocity viny kvôli nejakému rozhodnutiu ešte neznamená, že dané rozhodnutie je zlé. Veľmi často to znamená, že sme sa dostali do konfliktu s našim traumatickým nastavením, v dôsledku čoho sa ozývajú staré vzorce. Konkrétnym príkladom môže byť to, že sa rozhodneme prerušiť všetky kontakty s tyranizujúcimi ľuďmi či inštitúciami, ako je napr. cirkevné spoločenstvo či komunita.
Na základe vlastných skúseností viem, že je len veľmi málo takých, čo berú rozhodnutie úplne prerušiť kontakt na ľahkú váhu – a aj keď sme si celkom istí, že to potrebujeme urobiť, aby sme podporili svoje bezpečie a stabilitu, stále máme kvôli tomu pocity viny a prežívame úzkosť.
O týchto pocitoch potrebuješ niečo vedieť – v prvom rade to, že sú celkom normálne a bolo by čudné nemať pocity viny a úzkosti, keď si stanovuješ pevné hranice ako je nemať žiadny kontakt s ľuďmi či inštitúciami, ktoré boli súčasťou tvojho života celé roky.
Takisto potrebuješ vedieť, že tieto pocity viny a úzkosti neznamenajú, že si urobila zlé či nepotrebné rozhodnutie.
Len preto, že nejaké rozhodnutie je ťažké, neznamená to, že nie je správne. Posilňovanie nášho uzdravovania sa z traumy veľmi často znamená držať sa rozhodnutí, o ktorých vieme, že ich musíme urobiť, no ktoré napriek tomu nenávidíme a nechceme sa ich držať.
Vyžaduje si to odvahu.
Vyžaduje si to húževnatosť.
Našťastie tí, čo prežili traumu, sú doslova tí najodvážnejší a najhúževnatejší z ľudských bytostí, aké som kedy stretol. Práve toto – držať sa svojich rozhodnutí, aj keď je to veľmi ťažké – je tým okamihom pravdy na našej ceste uzdravovania.
Ty to dokážeš.
Ručím ti za to.
Dr. Glenn Patrick Doyle