Trauma v nás môže vyvolať pocit, že sme hlúpi. Ale nie sme.
Je to kvôli tomu, že sme urobili „rozhodnutia“, ktoré neboli zmysluplné.
Je to kvôli tomu, že zápasíme s pocitmi a s prežívaním, o ktorých si predstavujeme, že druhí s nimi nezápasia.
Je to kvôli tomu, že potrebujeme určité druhy podpory, o ktorých sa zdá, že ich druhí nepotrebujú.
Nielenže v nás môže vyvolať pocit, že sme hlúpi – môže spôsobiť, že sa cítime aj leniví.
Keď zápasíme so svojimi symptómami, často sme nastavení tak, že sami seba zahanbujeme a obviňujeme z toho, že „sa dostatočne nesnažíme.“
Mnohí z nás žijú vo fantazírovaní, že keby sme boli múdrejší alebo sa viac usilovali, svoje symptómy a problémy by sme mohli prekonať.
Okrem toho, že v nás trauma vyvoláva pocity, že sme hlúpi či leniví, môže v nás tiež vyvolať pocit, že sme nehodní – duchovne či morálne; že sme skrátka „zlí“.
Veľmi často predpokladáme, že keďže „sa všetko deje z nejakého dôvodu“, ten „dôvod“, že sme boli „vyvolení“ pre túto bolesť, pre tieto boje je to, lebo si ich „zaslúžime“. Musíme byť teda „zlí.“ Museli sme byť stvorení na to, aby sme trpeli.
Trauma nič z toho neznamená. To, že sme boli týraní, hrozne týraní, z nás nerobí „hlúpych“, „lenivých“ ani „zlých.“
Keď sme vystavení traumatickému stresu, veľmi často nedokážeme robiť rozhodnutia. Nemá to absolútne nič spoločné s inteligenciou. Je to o tom, ako reflexívne reagujeme na to, v čom žijeme.
Keď sme vystavení traumatickému stresu, veľmi rýchlo strácame perspektívu a vôbec nevieme, či máme na výber a aké možnosti vôbec máme.
Keď sme vystavení traumatickému stresu, veľmi často strácame motiváciu. Nemá to nič spoločné s lenivosťou ani s pracovnou etikou. Je to o naučenej bezmocnosti a beznádeji, ktoré charakterizujú dopady traumy.
Nič z toho nie je naša vina. Ničomu z toho sme sa nemohli vyhnúť – ani keby sme boli múdrejší, usilovnejší či „duchovnejší“. Trauma je o psychológii a biológii – o nič viac a o nič menej.
Trauma nás ovplyvňuje kognitívnou deformáciou zvanou „emocionálne zdôvodňovanie“, pri ktorom veľmi silno POCIŤUJEME, že niečo je pravda – a tak predpokladáme, že to naozaj pravda je.
Keď sme zažili traumu, budeme CÍTIŤ, že pravdivých je množstvo vecí, hoci sa jedná len o nadobudnuté presvedčenia:
Budeš sa CÍTIŤ bezcenná.
Budeš sa CÍTIŤ lenivá.
Budeš sa CÍTIŤ hlúpa.
Budeš sa CÍTIŤ zlá.
Nič z toho nie je pravda. Trauma nespôsobuje to, že tieto veci sú pravdivé. Ani to, že si bola týraná či zanedbávaná nespôsobuje, že je to pravda. To, že sa k nám tí druhí správali ako k odpadu neznamená, že sme odpad.
Veľkou súčasťou uzdravovania sa z traumy je potláčanie emocionálneho zdôvodňovania – naučiť sa hovoriť samej sebe: „To, že tie hrozné veci o sebe CÍTIM ako pravdu neznamená, že sú naozaj pravdivé.“
Nie je to ľahké. Sme zvyknutí veriť tým zlým veciam. Tieto zlé veci nám opakovali stále dookola ľudia, ktorých sme milovali a ktorým sme dôverovali. Traumatické putá sú veľmi reálne.
No keď sa jedná o to, ako sa na seba pozeráme a čo si zasluhujeme, pocity nie sú fakty.
Nechápte ma zle – naše pocity o množstve vecí sú celkom platné a často nám poskytujú veľmi hodnotné vnímanie reality. No súčasťou zranenia posttraumatickej stresovej poruchy je to, že naše pocity O SEBE sú často zdeformované do absurdity.
Keď si prežila traumu, never všetkému, čo si o sebe myslíš.
Pamätaj, že traumatické reakcie nemajú ABSOLÚTNE NIČ SPOLOČNÉ s inteligenciou, pracovitosťou a morálkou.
Dr. Glenn Patrick Doyle