Podcast „Held and Healed with Heather Elizabeth and guest Jimmy Hinton“, 9.12.2023, úryvok
1 Kor 5:2-5
„…nie aby ste sa radšej rmútili a vylúčili spomedzi seba toho, kto sa takéhoto činu dopustil. Ja …už som… rozhodol, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša… vydať satanovi na záhubu tela, aby bol duch v Pánov deň zachránený.“
Písmo hovorí: „Vzoprite sa diablovi a utečie od vás.“ Ale ľudia to nerobia – a obzvlášť to nerobí cirkev, ktorá je notoricky známa udeľovaním „druhých šancí“ a frázami typu: „Už za to zaplatil“, „Musíme mu dať šancu“ a všetky podobné bizarné veci. Títo ľudia (tyrani) sú ale absolútne zlo. Ak sa postavíš zlu, ukáže svoju pravú tvár. Je to len otázka času.
To nás privádza k téme, ktorá sa často používa ako zbraň – obzvlášť voči obetiam týrania. Cirkev je notoricky známa tým, že to robí vo vzťahu k ženám, ktoré zažívajú domáce násilie, ďalej v situáciách, kde sú zneužívané deti a toto slovo – odpustenie – je pre mnohých preživších spúšťačom. Keď príde obeť a žiada o pomoc cirkev, často je to práve slovo odpustenie, ktoré ako prvé vychádza z úst vedenia cirkvi.
Začnime tým, prečo cirkev najprv reaguje požiadavkou na odpustenie, adresovanou obeti a nie na pokánie, ktoré má adresovať tyranovi. Prečo je zodpovednosť pripisovaná osobe, ktorá je viktimizovaná? Na ňu naliehajú, že mu má čím skôr odpustiť, ale za tyranom nejdú a nepovedia mu: „Musíš robiť pokánie! Pozri na to, čo si spôsobil!“ Nikdy som nevidel, že by to cirkev urobila. A pokánie je oveľa viac než krokodílie slzy, oveľa viac než „správne“ slová. Ján Krstiteľ nehovoril ľuďom, aby robili pokánie. Povedal im: „Robte skutky hodné pokánia.“ Aké je ovocie tých ľudí? Pretože práve ono je dôkazom pokánia. Prečo teda pokánie nie je prvý krok? Prečo nekladieme zodpovednosť na osobu, ktorá spôsobila škody? Prečo nehovoríme, že za to musí platiť? Vidíme to v sekulárnom svete s fyzickými vecami. Ak niekto príde zámerne na tvoj pozemok a zničí ti tam veci – prejde po kvetinových záhonoch, zdevastuje terasu a ty to máš všetko zaznamenané na kamere – nikto, kto má zdravý rozum, nijaký kresťan by nepovedal, že mu to musíš len odpustiť. No keď príde na zneužívanie, na týranie, cirkev reaguje slovami: „Jediný spôsob, ako sa z toho uzdraviť je, že mu odpustíš. On ani nemusí vedieť, že si mu odpustila.“ NIE! Musíme mu rázne povedať: „Pozri, čo si spôsobil! Musíš za to platiť!“ Lenže my to nerobíme. To nedáva žiadny zmysel.
Odpustenie je veľmi citlivá téma a ja nikdy nehovorím ľuďom – máš odpustiť alebo nemáš odpustiť. Je to ich rozhodnutie. Ale chcem hovoriť o tom, čo je odpustenie z biblického hľadiska. Myslím, že sme poprekrúcali Písmo, keď hovoríme, že odpustiť musíš kvôli sebe, nie kvôli tyranovi. Zakaždým, keď som niekomu ublížil a dotyčný mi odpustil, bol som neskutočne vďačný, že som dostal niečo, čo si nezaslúžim. Keď niekomu ublížim a dotyčný mi úprimne odpustí, nerobí to kvôli sebe. Robí to kvôli mne – je to dar pre mňa. Ja som bol ten, kto mu ublížil, kto mu spôsobil krivdu. Odpustenie je vymazanie dlhu. Keď niekomu ublížime, niečo mu dlhujeme. Rovnako ako ten, čo ti zničil záhradu – dlží ti peniaze za spôsobenú škodu. Často nedokážeme splatiť celú škodu, pretože sme ľudia a niekedy sa tie veci celkom napraviť nedajú. Odpustenie je o tom, že si sa pokúsil splatiť to, čo dlhuješ. Možno je tá škoda taká veľká, že za celý život nebudeš schopný zaplatiť to, čo si spôsobil, preto ťa zvyšku toho dlhu zbavujem. Mažem to. To je odpustenie. Viac mi nedlžíš nič, pretože si sa naozaj snažil splatiť to, čo si zničil. To je biblická definícia odpustenia. Je pre mňa fascinujúce, ako sme to prevrátili a hovoríme: „Veď on ani nebude vedieť, že si mu odpustila. Je to kvôli tebe.“ Ukážte mi to v Biblii.
A to vedie k ďalšej otázke: Čo to znamená, keď Biblia hovorí, že potrebujeme odpustiť tak, ako odpúšťa Pán? Ako odpúšťa Pán? Pozrime sa do Lukáša 7. kapitoly. Každý by povedal, že tá žena, o ktorej sa tam píše, bola prostitútka. Prichádza nepozvaná do farizejovho domu. Je tam formálna večera s rabínom, s Ježišom, takže tam nesmie prísť nikto neohlásene. Šimon rozmýšľa: „Keby Ježiš vedel, čo je to za ženu, čo sa ho dotýka, čo plače, je na kolenách – čo je veľmi pokorujúce – narieka, utiera mu nohy, zmáča ich slzami a utiera vlasmi…“ To je poníženie, to je dno. Je tam napísané, že Ježiš, rozprávajúc sa so Šimonom, sa pozrel na tú ženu. A to je zaujímavé, že sa ho opýtal, či ju vidí? Je celkom jasné, že ju videl. Myslel na to – vidíš, aká je zlomená? Vidíš jej srdce? A jej povedal tie najoslobodzujúcejšie slová: „Tvoje hriechy sú odpustené. Choď v pokoji!“ Ježiš jej odpustil. Urobil to kvôli sebe alebo kvôli nej? Takže máme odpúšťať ako odpúšťa Pán. Ona bola na kolenách, plazila sa tam k nemu, bola plná viny a hanby. Bola zlomená, plná ľútosti, bolesti, viny. Ježiš to vidí a odpúšťa jej – kvôli nej, nie kvôli sebe. Nikde nevidíme, aby niekomu odpustil kvôli svojmu vlastnému uzdraveniu, kvôli tomu, aby sa cítil lepšie.
Toto sa mi hovorí veľmi ťažko – nespočetne veľakrát som počul, ako obete týrania hovorili: „Je pre mňa neskutočne ťažké odpustiť mu. Je to pre mňa každodenný zápas. Celých 17 rokov chodím na terapiu, nespávam, neustále ho mám pred očami, mám flashbacky a všetky tie veci…“ Ak má byť odpustenie uzdravujúce, tak mi prepáčte – nevyzerá to veľmi uzdravujúco. Tí, čo to tvrdia, nemajú poznatky o traume. Tí, čo nanucujú odpustenie, vôbec nevedia, že trauma sa ukladá v tele. Tá predstava, že povieš nejaké slová alebo sa pomodlíš a všetko to zmizne, je absolútne chorá. Naše telo si to všetko pamätá. Spustí sa to v nás z ničoho nič – a my sa pozrieme do kalendára a uvedomíme si: „Aha, vtedy sa stalo to a to.“ Naše telo si na to spomenie oveľa skôr ako naša myseľ. Ak ťa niekto núti odpustiť, určite to nie je od Boha. On by ťa držal v objatí vo svojej náruči. On by ti nikdy nepovedal: Musíš urobiť to a to a to, aby si sa cítila lepšie. On rozumie nášmu stavu.
Oveľa radšej používam slovo „uvoľniť, pustiť“, pretože slovo odpustenie sa naozaj používa ako zbraň. Keďže tomu celkom nemôžem rozumieť, nemôžem rozumieť tomu, čo sa odohráva medzi dotyčnou osobou a Bohom, tak jej nemôžem ani prikazovať, čo má robiť. Spomínam si na Ježiša, keď tam visel medzi tými dvoma zlodejmi a povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Toto robím – odovzdávam to Jemu, pretože ja tomu nerozumiem, nedokážem odpustiť. Nemôžem odpustiť niekomu, kto o odpustenie ani nepožiadal. Ale môžem ich pustiť, aby som v sebe neniesla tú obrovskú ťarchu. Neznamená to, že už nebudem mať spúšťače, ale môžem to odovzdať Bohu a povedať mu: Ja neviem, čo s tým mám robiť – Ty vieš, Ty to urob.
Tu je ďalší pohľad na odpustenie tak, ako odpúšťa Pán. On hovorí: „Odpusť im“, ale tam sa nezastavuje. Pokračuje ďalej – „lebo nevedia, čo robia.“ Ale čo tí ľudia, ktorí presne vedia, čo robia? Tyrani presne vedia, čo robia. A Biblia to jasne rozlišuje. Keď Pavol píše Timotejovi v 1. kapitole a hovorí o tom, aký je hrozný človek, ako prenasledoval kresťanov, nič tam nezatajuje. Jeho patológia sa nezmenila, keď sa stal kresťanom, ale jeho činy sa zmenili. Hovorí, že dostal milosť, lebo konal v nevedomosti. Nikdy netajil ani nezakrýval, čo v minulosti robil. Boh mu odpustil, lebo nevedel, čo robí – nemal o tom poznatky, že to, čo robí, je zlé. A čo Pavol hovorí o tých, čo zámerne ubližujú druhým? V 2. liste Timotejovi 1,13 hovorí o zlých ľuďoch, čo robia zlé veci zámerne a pokračuje, že idú od zlého k horšiemu. Presne to platí o tyranoch, ktorí klamú sami seba a myslia si, akí sú dobrí. O týchto ľuďoch, ktorí robia zámerne zlo a nechcú robiť pokánie, Biblia veľmi jasne hovorí, že s nimi nemáme mať nič spoločné. Drahá cirkev, drahý pastor, drahý kazateľ, farár, duchovný, nemajte s nimi nič spoločné!
Ľudia v cirkvi hovoria, že týmto ľuďom treba slúžiť. Ako sa im dá slúžiť? Máme ich poslať preč!
V 1. liste Korintským 5 sa píše, že ich treba vydať Satanovi – a má to aj zmysel! Môžeš ho tým zachrániť. Tento čin neodpustenia je čin milosti voči tyranovi: Vydáš ho Satanovi, aby sa spamätal – a je fascinujúce, že podľa 1. Kor 5 to fungovalo. V 2. liste Korintským sa k tomu Pavol vracia a hovorí – je čas priviesť ho späť – ten trest zafungoval. Zámerne mu uškodili, zahanbili ho, aby sa cítil zle, aby to v ňom vyvolalo pokánie. Takto vyzerá milosť.
Chceš ponúknuť milosť tyranovi? Nie je to žiadna milosť, keď sa tvári, akože činí pokánie. Čo cirkev robí – privedieme ho späť do cirkvi, nehovoríme o tom, čo napáchal, potichu s ním spíšeme nejakú dohodu, skrývame ho, nikomu nepovieme, že je to tyran – to nie je milosť.
V Písme nie je žiadne odpustenie kvôli svojmu uzdraveniu. Nie. Keď dotyčný urobí pokánie, vtedy odpustíme – „Ak vyznávame svoje hriechy, odpustí nám.“ Biblia jasne hovorí, že ak máme niekomu odpustiť, nevyhnutnosťou je najprv urobiť pokánie. Evanjelista Lukáš píše: „Ak tvoj brat zhreší, pokarhaj ho. A AK urobí pokánie, odpusť mu.“ Bola to milosť, keď Ježiš poprevracal stoly, keď si urobil bič a vyhnal ich von z chrámu – nerobil to kvôli tomu, aby sa predviedol, ale kvôli ochrane nevinných a kvôli tomu, aby sa prebrali a urobili pokánie… Vidíme to znovu a znovu a znovu a Biblia je v tom vždy konzistentná. Nikde v nej nie je napísané, že musíš odpustiť kvôli svojmu vlastnému uzdraveniu a že oni o tom ani nemusia vedieť. Toto NIKDE v Biblii nie je!
Čo to nie je odpustenie, čo teda prinesie uzdravenie obetiam týrania? Poznanie, že niekto tyrana zastavil alebo že dotyčný urobil skutočné pokánie. Lenže vieme, že toto sa nedeje, že tyrani s tým neprestanú. Takže uzdravenie prinesie to, keď svetu dáme vedieť, čo urobili a budeme sa im vyhýbať – nebudeme mať s nimi nič spoločné. Odpustiť im je nezmysel. Myslím, že toto dáva preživším oveľa väčšiu moc, ktorú by mali mať – a majú ju, keď povedia tyranovi: „Nedlžím ti nič! V skutočnosti ty mi dlžíš všetko – ty si ma okradol, zničil si všetko, ty mi dlžíš všetko! Mal by si byť ako tá žena na zemi, ktorá sa plazí a utiera nohy slzami a vlasmi. Nedlžím ti nič – ani odpustenie.“ Tým im pomáhaš – nútiš ich k skutočnému pokániu, čo jediné ich môže zachrániť pre večnosť. Toto je zvrchovaný čin lásky a milosti.