Nikto „nepoužíva“ disociáciu len tak pre nič za nič. Nikto to nerobí preto, aby spôsoboval bolesť niekomu inému. (Ver mi, pre preživšieho je bolesť z disociácie oveľa väčšia než pre kohokoľvek iného.) Disociácia je reflex – a ako väčšina reflexov existuje preto, aby nás držala preč od bolesti či nebezpečenstva. Prečo to tak funguje? Dôvod je ten, že nebolo možné uniknúť iným spôsobom.
Disociácia je únik pre ľudí, ktorí nemôžu uniknúť fyzicky. Tomu veľa ľudí nerozumie – alebo možno len nechce rozumieť: nie každý môže z nebezpečnej situácie jednoducho odísť. Obete domáceho násilia často nemôžu odísť zo vzťahu, od ktorého sú ekonomicky závislé alebo kde sú dôležitým faktorom deti. Obete duchovného týrania často nemôžu jednoducho odísť z cirkvi či komunity, ktorá je ich jediným zdrojom sociálnej či inej podpory. Deti nemôžu jednoducho odísť z rodiny, kde sú týrané či zneužívané. Tí, čo prežívajú komplexnú traumu, často nemôžu jednoducho odísť, pretože si často ani neuvedomujú, že túto traumu prežívajú a preto nehľadajú únik.
Existuje množstvo dôvodov, pre ktoré fyzický únik od bolesti či nebezpečenstva jednoducho nie je pre mnohých realistickou voľbou. V dôsledku toho náš nervový systém tento problém „rieši“ tým, že si nájde zadné dvierka – disociáciu. Disociácia niekedy vyzerá ako stiahnutie sa, „odplávanie“, inokedy – najmä keď potrebujeme „fungovať“- tak, že funguje len nejaká naša „časť“ a zvyšok sa niekam stráca… Ďalším prejavom disociácie je, keď sú nám niektoré časti našej skúsenosti – napr. naše emócie alebo pamäť – nedostupné, aby sme nejaký čas dokázali „fungovať“ bez vnímania ťarchy toho, od čoho sme boli odstrihnutí.
Nemôžeme popierať, že disociácia je dômyselná stratégia pre „únik“ zo situácií, z ktorých sa prakticky ani fyzicky uniknúť nedá – aspoň na nejaký čas. Som presvedčený, že akákoľvek reálna stratégia uzdravovania sa z traumy musí venovať pozornosť disociácii a tým našim „častiam“, ktoré nám pomohli prekonať toto ťažké obdobie. Akákoľvek stratégia uzdravovania, ktorá v nás kvôli disociácii (alebo iným symptómom) vyvoláva zahanbenie, nie je reálna. Skutočné uzdravovanie z traumy nikdy hanbou nezačína a nikdy hanbou nie je podporované. Ak to so svojím uzdravením myslíme vážne, musíme sa voči disociácii stať menej zraniteľní – to však nie je to isté ako hanbiť sa za ňu alebo nechať svoje „časti“ zmiznúť. Musíme pamätať na to, že ak sa v nás disociácia spúšťa reflexívne, znamená to, že niektorá naša časť prežíva flashback alebo pociťuje paniku či hrozbu. Vtedy sa potrebujeme pozrieť do svojho vnútra, aby sme pochopili svoje spúšťače a tiež to, ako si môžeme pomôcť.
Nie je to o tom, že by disociácia bola „zlá“ či „nesprávna“. Je to symptóm a hoci symptómy môžu byť nepríjemné či deštruktívne, nie sú „zlé“ ani „nesprávne“. Musíme brať vážne, čo sa nám disociácia snaží povedať o tom, čo sa deje v našom nervovom a endokrinnom systéme a potrebujeme si klásť rozumné otázky o tom, čo potrebujeme. Nejde o zotrvanie v prítomnosti len tak pre nič za nič. Je to o záväzku neignorovať a nezanedbávať „časti“ seba samých, ktoré uviazli v „traumatickom čase“. Uzdraviť sa vždy stojí za námahu a keď pochopíme, kedy a ako sa disociujeme, pomôže nám to vidieť, kde máme začať.
Dr. Glenn Patrick Doyle