Občas sa rozprávam s priateľmi, ktorí sa trápia s tým, že neodpustili osobe, ktorá im ublížila. „Stále na tú ujmu myslím,“ hovoria. „Stále ma to bolí, preto si myslím, že som mu/jej v skutočnosti neodpustila.“
Nie je to len bežný pocit. Je to aj bežné obvinenie: „Stále o tom hovoríš? Asi si neodpustila. Musíš byť zatrpknutá.“ Musíš odpustiť a zabudnúť. Podľa nich ak si naozaj odpustila, tak to hodíš za hlavu, už o tom nikdy nebudeš hovoriť a nikdy si na to nespomenieš.
Títo ľudia používajú niektoré verše z Písma ako podporu tohto tvrdenia. Pozrime sa, ktoré to sú, pretože pevne verím, že je dôležité poznať a riadiť sa Božím slovom.
1. Najčastejšie používaný verš – Hebrejom 8:12. Pán hovorí:
„Lebo sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si viac nespomeniem.“
Podľa týchto ľudí ak Pán takto odpúšťa, potom by ho v tom Jeho deti určite mali nasledovať. Veď predsa chceme byť ako On, však?
2. Ďalší najčastejšie používaný verš – Filipanom 3:13b-14. Hovorí to Pavol, ale väčšina ľudí by si myslela, že zámeno prvej osoby sa vzťahuje na čitateľa.
„Ale len jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu pre cenu nebeského Božieho povolania v Kristovi Ježišovi.“
Minulosť je minulosť, však? (Samozrejme, že je, rovnako ako „hriech je hriech.“) Takže tu sa argumentuje tým, že opätovné spomínanie akejkoľvek (minulej) udalosti znamená, akoby sa diala v prítomnosti, čo je, samozrejme, zakázané, pretože máme zabudnúť na všetko, čo je za nami. Chápete?
3. Tiež veľmi často používaný verš: 1. Korinťanom 13:5d.
[Láska] nepočíta krivdy.
Tu sa argumentuje tým, že ak si vediete záznamy o krivdách – napríklad si píšete zoznam spôsobov, akými vás nebezpečná osoba manipulovala, klamala vám, znevažovala vás, zradila vás a fyzicky vám ublížila – potom je to dôkaz, že ste zatrpknutí, pomstychtiví a očividne neodpúšťajúci.
*****
Myslím si, že toto sú tri hlavné verše z Písma, ktoré sa používajú ako nástroje na presviedčanie o tom, že hovoriť o spôsobenej ujme je hriech.
Samozrejme, tieto verše z Písma je potrebné preskúmať bližšie s ohľadom na kontext a význam slov.
1. V Liste Hebrejom 8 pri vyzdvihovaní Novej zmluvy nad Starú je citovaný text z Jeremiáša 31 zo Starého zákona, ktorý sa vzťahuje na novú zmluvu, ktorá príde „v tých dňoch“ (v dňoch knihy Hebrejom) a v ktorej Pán hovorí:
„Vložím svoje zákony do ich myslí
a napíšem ich na ich srdcia
a budem ich Bohom
a oni budú mojím ľudom.
A nebudú učiť každý svojho blížneho
a každý svojho brata hovoriac: „Poznajte Pána!“
lebo ma budú poznať všetci,
od najmenšieho po najväčšieho.“
Toto je kontext, v ktorom Pán potom vyhlasuje:
„Lebo sa zľutujem nad ich neprávosťami
a na ich hriechy si viac nespomeniem.“
Je tam zmenené srdce a túto zmenu spôsobil sám Pán. Už si viac nespomenie na hriechy ľudí, ktorých premenil. Tento verš nám v skutočnosti ukazuje presne to, ako nasledovať Pána Boha v tom, že „na hriech viac nebudeme spomínať“. Nie je to o odmietaní premýšľania o ujme, ktorú nebezpečná osoba spôsobila. Nie je to založené na prijímaní kvetnatých slov a sľubov, vyslovovaním ktorých sú mnohí škodliví ľudia veľmi dobre známi. Ide o vnímanie naozaj premeneného života, kedy páchateľ činil pokánie a bol skutočne zmenený Božou mocou, čo potvrdzuje dlhodobé ovocie pokánia. Keď sa život premenený mocou Ježiša Krista prejaví v priebehu dlhého času (odporúča sa, aby to bolo viac ako dva roky, aby sa preukázalo, že zmena nie je predstieraná) a páchateľ je ochotný uznať spôsobené škody (a ak ide o zločin, prijať spravodlivé následky), potom môže dôjsť k zmiereniu, ktoré je odlišné od odpustenia.
Znamená to, že ten, kto sa stal obeťou, zabudol na priestupky?
To je nepravdepodobné, ale v skutočnosti to ani nie je súčasťou rovnice. Znamená to len, že napriek priestupkom sa môže začať nový život. Poškodený si potom priestupky úmyselne nebude pripomínať („nebude si ich pamätať“) a nebude o nich ďalej hovoriť (okrem toho, aby poukázal na kontrast medzi starým a novým). Pretože prečo by aj? Začal sa úplne nový život.
2. Naozaj nemám rada, keď sú verše Písma vytrhnuté z kontextu. Kontext Filipanom 3 je Pavlov zoznam pozemských úspechov, po ktorom nasleduje jeho vyhlásenie, že tieto pozemské úspechy nemajú moc dosiahnuť jeho spravodlivosť, ktorá sa nachádza v Ježišovi Kristovi.
Táto diskusia nemá nič spoločné s riešením škody, ktorú vám iní spôsobili v minulosti. Nič. Inde Pavol hovorí o takejto škode, spôsobenej mu v minulosti (napríklad v 2. Timotejovi 4, kde hovoril o dvoch rôznych ľuďoch, ktorí mu ublížili), takže je celkom jasné, že je ochotný tieto „minulé“ veci vyrozprávať.
Krása zachytená v Liste Filipanom 3, že všetka naša spravodlivosť je v Kristovi a žiadna z našich spravodlivostí nie je v žiadnom z našich skutkov (ani odpustenie!), je pravda, ktorú si nikto z nás nemôže dovoliť prehliadnuť. Nenechajte sa zmiasť ľuďmi, ktorí vo vás chcú vyvolať dojem, že sa tu hovorí o niečom inom.
3. Mrzí ma, že Nový medzinárodný preklad Písma (anglická verzia) je niekedy tak trochu zavádzajúci.
Verš „láska nepočíta, nezaznamenáva krivdy“ je v preklade kráľa Jakuba preložený ako „láska nemyslí na zlé“ a v anglickej štandardnej verzii ako „láska nie je… zatrpknutá“.
O tomto úryvku verša hovorí Robertsonov komentár k slovným obrazom toto: „Neberie do úvahy zlo… je to odvodené od starého slovesa logos – počítať, brať do úvahy ako v účtovnej knihe alebo zošite… s cieľom vyrovnať účet.“ To znamená, že by sa to dalo povedať slovami „láska nechce odplatiť ani hľadať odplatu“, a NIE tak, ako to interpretuje nová medzinárodná verzia prekladu – „láska ignoruje zlé správanie“.
Je v skutočnosti absurdné a často veľmi nebezpečné myslieť si, že ak váš priateľ miluje partnera, ktorý mu ubližuje a škodí, mal by tieto zlé veci ignorovať. Niekedy môže byť práve zaznamenávanie týchto zlých vecí krokom k skutočnej záchrane ľudského života. A hoci láska nebude chcieť odplácať, neodváži sa toto zlé správanie ignorovať.
V Písme je veľa príkladov, kedy Boží ľud odmietal ignorovať zlé správanie a išiel na bezpečné miesto, aj keď sa nechcel odplácať, mstiť. Jedným z jasných príkladov je Dávid – muž, ktorý si v žalmoch opakovane zapisoval krivdy, ktoré mu spôsobovali jeho nepriatelia – dokonca aj tí, ktorí sa vydávali za jeho priateľov.
*****
Ako by som teda mala poradiť priateľke, ktorá zápasí s pocitom, že nemôže odpustiť, pretože na to nezabúda?
Keď bolesť, ktorú páchateľ spôsobil, nebola spojená so žiadnym zločinom, mohla by som jej povedať niečo v zmysle: „Si ochotná nechať dotyčného, ktorý ťa zranil, ísť svojou cestou bez toho, aby splatil svoj [metaforický alebo skutočný] dlh, ktorý ti zanechal, a máš nádej, že sa mu bude dobre dariť?“ (Napríklad dúfaš, že príde k Bohu a bude sa kajať.) Je veľmi bežné, že dotyčná na túto otázku odpovie pozitívne.
A mohla by som pokračovať ďalej: „Ale pozri sa na svoju ruku. Metaforicky povedané – vidíš tú obrovskú infikovanú ranu na ruke, ktorú ti spôsobil? Vidíš, že s tým potrebuješ pomôcť? Stále ju treba ošetrovať a možno aj odstrániť tie infikované miesta, čo bude veľmi bolestivé. Ak sa nebude ošetrovať, môže odumrieť. A aj keď sa bude hojiť, nebudeš ju môcť používať ešte dosť dlho. V skutočnosti ju možno nikdy nebudeš môcť používať naplno.“
Predstavte si teda, že by sa ľudia z cirkvi pozreli na tú obrovskú ranu na jej ruke a povedali: „Stále o tom hovoríš? Určite si neodpustila. Musíš byť zatrpknutá. Veď odpusť a zabudni.“ To by znamenalo, že títo ľudia nevedia nič o tom, ako telo funguje, alebo že sú vyslovene krutí.
A samozrejme, to isté platí aj pre traumatické zranenia. Každý, kto trochu študoval traumu, tomu rozumie. Keď sú však ľudia z cirkvi neznalí alebo krutí, zranená osoba musí pochopiť, že to, že tieto veci rieši – že si lieči rany, neznamená to nedostatok odpustenia! V skutočnosti od pravého poznania a riešenia jej zranení závisí jej život.
Chcem sa dotknúť aj prípadov, kedy bol voči ublíženej spáchaný zločin proti osobe. Ohromuje ma, koľko zločinov stále zostáva nenahlásených, alebo ak sú nahlásené, tak sú ignorované alebo je z nich obviňovaná obeť. Keď sa zločiny v občianskej spoločnosti tolerujú, mocní ďalej zvyšujú svoj teror, a tí, ktorých terorizujú, trpia stále viac.
Je vyslovenie tejto pravdy nemilosrdné? To je smiešna predstava. Bezpečnú spoločnosť vytvára túžba po spravodlivosti a náš Boh je Bohom spravodlivosti a očakáva, že Jeho ľud bude ľudom spravodlivosti. A ak niekto v týchto prípadoch žiada od obeti, aby „odpustila a zabudla“, podporuje ďalšie rozširovanie nebezpečenstva. Jediný prípad, v ktorom sa „odpustiť a zabudnúť“ čo i len vzdialene približuje k niečomu pravdivému, je to, keď dotyčný urobil úprimné pokánie – ale nie slovami, ale naozaj premeneným životom. O tom predsa kresťanstvo je.