Bolo by úžasné, keby sme mohli nejakým spôsobom zaručiť, že druhí sa nebudú pokúšať na nás útočiť – že sme naozaj v bezpečí pred vonkajšou hrozbou. Ale nemôžeme. Nemôžeme zaručiť svoje bezpečie pred kýmkoľvek druhým, pretože nemôžeme kontrolovať činy druhých ľudí. Keby sa to dalo, neboli by sme znášali to, v čom sme žili. Akékoľvek tvrdenie, že naša bezpečnosť závisí od toho, čo niekto druhý robí alebo nerobí, je mylné. Nikdy si nemôžeme byť celkom istí tým, čo sa odohráva v mysli druhého človeka alebo čo môže urobiť. Všetko, čo môžeme urobiť, pokiaľ ide o vonkajšie bezpečie, je maximalizovať pravdepodobnosť, že budeme v relatívnom bezpečí a minimalizovať pravdepodobnosť, že budeme v zraniteľnej pozícii – a popritom budeme žiť, mať vzťahy, chodiť po svete…
Nemôžeme „garanciu bezpečia“ urobiť požiadavkou pre to, aby sme mohli žiť v tomto svete – pretože nijaké záruky pre vonkajšie bezpečie neexistujú. Na to by sme čakali naveky. Naveky by sme boli niekde „ukrytí“. (Viem, že niektorí z vás si hovoríte: „Nemám najmenší problém nikdy nevyliezť z úkrytu.“)
Niektorí preživší, čo to čítajú, sa stále nachádzajú v pozícii, kedy na svoju vonkajšiu bezpečnosť nemajú najmenší vplyv – sú v nebezpečnej situácii alebo v tyranizujúcom vzťahu a odísť pre nich by vôbec nebolo bezpečné.
Pri realistickom uzdravovaní sa z traumy musíme brať do úvahy aj možný nedostatok vonkajšieho bezpečia. Nemôžeme sa tváriť, že „teraz je to bezpečné“. To nikdy nevieme. Tak čo s tým môžeme urobiť?
Tá najdôležitejšia vec, ktorú môžeme robiť, keď príde na bezpečie, je uistiť sa, že ak sa na nás rúti nejaká hrozba, nepochádza od nás. Tyrani mnohých z nás nastavili tak, aby sme boli na seba zlí; aby sme na svoju vlastnú bolesť reagovali zahanbovaním, obviňovaním či sebapoškodzovaním. Mnohí z nás dokonca reagovali hrozbou alebo snahou zobrať si život. No ak to s uzdravovaním sa z traumy myslíme vážne, musíme zo svojej hlavy a srdca skutočne vytvoriť bezpečný priestor – predovšetkým pre naše „časti“ a naše vnútorné dieťa – čo znamená, že musíme jasne a dôrazne skoncovať so sebapoškodzujúcim správaním či postojmi. Vôbec nie je podstatné, ako sme tie sebapoškodzujúce vzorce získali alebo kedy sme sa ich naučili. Potrebujeme, aby nám náš nervový systém vedel dôverovať. Potrebujeme, aby naše „časti“ vedeli, že môžu cítiť to, čo cítia a vyjadrovať to, čo potrebujú vyjadriť bez toho, aby sme spanikárili a snažili sa ublížiť si alebo sa zabiť. Musíme sa cítiť skutočne bezpečne sami v sebe – a to aj vo svete, ktorý inak objektívne „bezpečný“ nie je.
Chcem, aby si bola v bezpečí aj pred hrozbami tam vonku vo svete. Skutočná, hoci len relatívna bezpečnosť pred týmito hrozbami však pramení z nášho odhodlania čeliť im, keď nastanú – a to nedokážeme, ak sme príliš zaneprázdnení tým, že samých seba brutálne ničíme. Schopnosť brániť sa pred vonkajšími hrozbami závisí od našej sebadôvery. Dokážeme si veriť, že tie hrozby zvládneme – že keď bude potrebné bojovať, urobíme to a keď bude treba utiecť, utečieme? Dokážeme si veriť, že zostaneme v prítomnosti, hrozbu vyhodnotíme a urobíme, čo je potrebné, aby sme ochránili svoje fyzické telo, svoje „časti“ i svoje vnútorné dieťa?
Pamätaj, že prvoradý dopad komplexnej traumy je poškodenie nášho vzťahu so sebou a to má priamy dopad na našu celkovú bezpečnosť. Vonkajší svet nie je bezpečný. To musíme realisticky zvládať. A jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je vytvoriť si vo svojom vnútri skutočný pocit bezpečia – čo znamená vzdať sa akejkoľvek agresie voči sebe samému a to aj v prípade, že ide o dlhodobo zaužívaný vzorec správania. Aj vtedy, keď je upokojujúcim vzorcom správania sebapoškodzovanie alebo myšlienky na samovraždu. Vieš, o čom hovorím. Realistické bezpečie pri uzdravovaní sa z traumy je práca zvnútra smerom navonok a táto práca je nevyhnutná. Mrzí ma to, ale takto to pri zotavovaní funguje. Tie pravidlá neurčujem ja.
Dýchaj, žmurkaj, zameraj svoju pozornosť.
Dr Glenn Patrick Doyle