Nedokážem dostatočne zdôrazňovať, aká je pri uzdravovaní sa z traumy dôležitá autenticita a autonómia. Veľmi veľa preživších sa v duchu trápi otázkami, či to, čo sa od nich vyžaduje, pôsobí skutočne a pravdivo alebo či sú do toho nútení. Táto úzkosť má svoje opodstatnené príčiny. Či sa u nás rozvinula komplexná trauma ako dôsledok týrania či zanedbávania v detstve alebo ako dôsledok nátlakovej kontroly, vykorisťovania či ubližovania v dospelosti vieme, aké je to byť kontrolovaný, manipulovaný a tlačený. Vieme, aké to je, keď nám niekto druhý hovorí, čo chceme a čo potrebujeme. Vieme, aké to je, keď sa niekto bez nášho súhlasu snaží do nášho mozgu „nahrať“ svoju predstavu o tom, kým sme alebo kým by sme mali byť. Vnímanie toho, že sme stále pod kontrolou, v nás môže vyvolať traumatickú reakciu typu „zmrzni“. Náš nervový systém vycíti, že nás niekto do niečoho núti a jednoducho vypne. Deje sa to najmä vtedy, keď máme pocit, že nedokážeme reálne bojovať proti tomu, kto sa nás snaží ovládať a nemáme nijakú možnosť úniku. Výsledkom toho je, že zamrzneme. Všetko sa zastaví. Proti tejto kontrole sa bránime tým, že kladieme odpor úplne všetkému – dokonca aj samotnému pohybu.
Prokrastinácia (odsúvanie vecí na neskôr) je správanie, ktoré má často korene v traumatickej reakcii „zmrzni“. Tá sa spúšťa vtedy, keď máme pocit, že nás niekto ovláda. Nedokážeme klásť odpor ani utiecť, no náš nervový systém sa tomuto nátlaku odmieta podriadiť a tak „zamrzne“. A čas nám pritom uniká pomedzi prsty a to často až do bodu, keď premeškáme termíny a príležitosti. A to všetko len preto, aby sme sa vyhli pocitu, že nás niekto ovláda.
Ak nechceme, aby náš odpor voči pocitu, že sme pod kontrolou a naša reakcia zamrznutia zastavili proces nášho uzdravovania, musíme ukotviť nástroje a ciele uzdravovania v našej autenticite. Náš plán uzdravovania musí byť naozaj náš a nie od nejakého „odborníka“, ktorý by rovnaký plán pripravil pre niekoho iného bez toho, aby ho dobre poznal. To je dôvod, pre ktorý nevytváram nijaké presne stanovené šablóny uzdravovania z traumy pre jednotlivcov. Toto by nielenže nefungovalo, ale u mnohých preživších by to mohlo vyvolať strach z toho, že ich niekto ovláda.
Celý život máš okolo seba ľudí, ktorí sa ťa snažia ovládať a preto nepotrebuješ niekoho ďalšieho, kto sa tvári, že ti dokáže len tak na diaľku zostaviť autentický plán pre uzdravenie. Viem, že sa v tomto smere opakujem ako obohraná platňa, ale kvalita nášho uzdravovania sa z traumy je v skutočnosti odrazom kvality vzťahu, ktorý máme sami k sebe. Práve tento vzťah komplexná trauma narúša a preto ho musíme napraviť. Nástroje, zručnosti či filozofia, ktoré v tejto veci pomáhajú mne, nemusia pomáhať tebe. To, čo rezonuje s tvojím autentickým ja, nemusí mať na mňa nijaký účinok.
Skutočné uzdravovanie z traumy neznamená, že musíš robiť čokoľvek, čo nie je v súlade s tvojou autenticitou (s výnimkou spochybňovania presvedčení a návykov, o ktorých ťa traumatizovaný mozog presvedčil, že sú prirodzené, hoci v skutočnosti ide o preprogramovanie traumou a drží ťa v zúboženom stave). Skutočné uzdravenie spočíva v tom, že sa cítiš viac sama sebou – možno viac než kedykoľvek predtým – a to v pozitívnom slovazmysle.
Uzdravenie, ktoré nekladie dôraz na autenticitu a autonómiu, nie je skutočným uzdravením. Je to recept na to, že sa nakoniec začneš cítiť ako uväznená, pod kontrolou a v problémoch – spustí sa negatívna reakcia a ty to napokon vzdáš.
Dr Glenn Patrick Doyle