Keď nás manžel skryte emocionálne a psychicky týra, vytvára nepredvídateľné prostredie a spôsobuje nestabilitu v našich emóciách a mysli. To je výsledok zákernej manipulácie (gaslightingu), prekrúcania slov, prekrúcania viny a všetkých ostatných taktík, ktoré používa.
(Ak si nikdy nevidela film Gashlight, veľmi ho odporúčam. Manželka tam dospeje k presvedčeniu, že je šialená a nespoľahlivá potom, čo ju jej manžel systematicky presviedča, že to tak je. Ale ona nie je šialená. A ani ty nie si šialená.)
Náš manžel nás prostredníctvom skrytého týrania presviedča, že sme nestabilné. Naše emócie sú ako na hojdačke. Bojíme sa samých seba, sme plné sebaspochybňovania, bojíme sa budúcnosti, máme pocity viny, vyčítame si svoje „zlyhania“, nedôverujeme iným a cítime sa osamelé a nepochopené. Nenávidíme sa kvôli nestabilným emóciám. Naše postoje sú ako kolotoč a náš manžel neustále mení naše prostredie, preto nikdy nevieme, čo môžeme očakávať. A ani nedokážeme opísať, čo nám spôsobuje. Nemáme na to slová. No nič z toho nie je hriech. Nič z toho nie je zlyhaním charakteru na našej strane. Sme produktom tyranizujúceho prostredia, v ktorom žijeme. Tieto trýznivé pocity nemajú pôvod v našom hriechu, ale v tom, ako náš manžel hreší voči nám. Keď sa oslobodíme od tyrana a začneme sa uzdravovať, emocionálne sme oveľa stabilnejšie. Strach ustupuje a začne sa rozvíjať jasná myseľ. Môžeme sa vrátiť späť k tomu, kým naozaj sme. Áno, máme pred sebou dlhý proces uzdravovania, aby sme sa opäť naplno stabilizovali. No naším problémom nie je dlhý zoznam hriechov, ktoré potrebujeme oľutovať. Potrebujeme uzdravenie pre naše srdce, dušu, myseľ, rozum a posttraumatickú poruchu. Tá posledná vec, ktorú potrebujeme je, aby nás obviňovali z hriechu preto, lebo prežívame normálne emócie alebo aby sme zastavili svoj proces uzdravovania a namiesto toho mali „väčšiu vieru“.
Aj napriek tomu práve toto je odpoveď, ktorú často dostávame od kresťanov, čo nemajú potuchy, čím sme prechádzali. Nechápu, čo to znamená byť v absolútnej kríze a nerozumejú, ako ľudí ovplyvňuje trauma. Veľmi veľa kresťanov si myslí, že duchovné je „povzniesť sa nad pocity“. Nie je to tak. Prečo majú teda kresťania taký problém dovoliť druhým prejavovať negatívne emócie? Prečo stále musíme hľadať nejaký „hlbší duchovný problém“ ako je „koreň horkosti“ alebo neodpustenie?
Keď ti hovoria, že žiješ v hriechu alebo nemáš dostatok viery kvôli tomu, že prežívaš normálne pocity vychádzajúce z toho, že si týraná, je to len iná forma duchovného týrania. Boh nečaká na každú tvoju zmätenú myšlienku či každé slovo, aby ťa obvinil, že nie si „dokonalá kresťanka“. Má s tebou milosrdenstvo a súcit. Rozumie tvojim zápasom. Chce, aby si sa uzdravila a bola tou láskavou a milujúcou ženou, akou naozaj si. A je trpezlivý, lebo vie, že uzdravovanie si vyžaduje čas.
Pozrime sa teda na niekoľko lží, ktoré nám kresťania hovoria v súvislosti s našimi pocitmi a vierou.
Lži o pocitoch
„Tvoje pocity ti klamú.“
Áno a nie. Keď sedím v bezpečí vo svojej obývačke a prežívam hrôzu z toho, že mi zhorí dom, vtedy mi klame strach. Ak som v obchode, priateľka si ma tam nevšimne a moje pocity mi vravia, že ma nenávidí, klame mi moja neistota. Naše emócie nám niečo hovoria (napr. nemusíš riešiť svoju neistotu). No často nám hovoria aj pravdu. Boh nám dal intuíciu a Svätý Duch k nám cez ňu hovorí. Ak sme vo svojom vnútri presvedčené, že náš manžel nám klame o tom, že pozerá porno, je pre nás bezpečné, keď si budeme veriť. Ak zažívame skryté týranie a neexistuje o ňom nijaký vonkajší „dôkaz“ ako sú modriny a krik, potom je najlepším indikátorom toho, že niečo nie je v poriadku to, ako sa cítime. V mojej „Príručke pre odhalenie skrytého týrania“ je jedna celá časť venovaná tomu, aby sme si všímali svoju vnútornú skúsenosť a pomáhali ženám vedieť, či sú týrané.
„Keď sa rozhoduješ, nepoužívaj pocity.“
Svojím pocitom potrebujeme dôverovať. Boh mal dôvod, prečo nám ich dal rovnako, ako nám dal fyzickú bolesť, aby sme vedeli, kedy sa potrebujeme starať o svoje telo. Ak sme v našom manželstve znevažované, opovrhované, je nám ubližované, nie sme vypočuté a nie sme milované, sú to zásadné pocity, ktoré nám pomáhajú vedieť, čo sa deje. Ak sme požiadali manžela, aby nám neubližoval a naďalej prežívame tieto pocity, sú tým najlepším indikátorom toho, aké má s nami zámery a aké rozhodnutie potrebujeme urobiť. Emocionálna zrelosť je schopnosť vedieť, čo nám naše emócie hovoria a nasledovať ich vtedy, keď je to zdravé.
„Negatívne pocity sú zlé a nekresťanské.“
Ak vám to hovorili, pozrite sa do žalmov a všímajte si všetky emócie. Pozrite sa do prorokov a vnímajte, ako sa cíti Boh. Čítajte všetku zaznamenanú bolesť a trápenie. Boh nás stvoril s pocitmi, pretože sme stvorení na jeho obraz. V žalmoch Dávid spomína celú škálu ľudských emócií a Boh ho za to nekarhá. V skutočnosti v nich nachádza od Boha útechu. Kvôli tomu, ako nás Boh stvoril, náš proces uzdravovania vyžaduje, aby sme pociťovali pocity zármutku, hnevu, zrady, strachu, múk atď. Ak tieto pocity potláčame, vyjdú na povrch iným spôsobom, napr. cez depresiu, fyzické symptómy, chorobu, vyčerpanosť, podráždenosť, preťaženosť a tým, že si budeme pocity otupovať nezdravými spôsobmi. Keď svoje emócie spracovávame s Bohom, zvyšuje sa tým naša intimita s ním. Keď svoje pocity preciťujeme a rešpektujeme ich, máme bližšie k sebe a stávame sa samé sebe priateľom. A takto sa časom môžeme uzdraviť.
„Len si obnov svoju myseľ.“
Výskumy za posledných 20 rokov ukázali, že naše emócie sú oveľa zložitejšie než sme si mysleli. Náš mozog a naše telo má obrovský dopad na to, ako sa cítime. Väčšina kresťanského učenia nerozlišuje medzi mozgom a mysľou a nerozumie, ako náš fyzický mozog ovplyvňuje naše myšlienky. Hovoria nám, že obnovenie našej mysle je všetko, čo je potrebné k tomu, aby sme zmenili naše myšlienky a pocity. No keď sme zažívali traumu, je to oveľa komplexnejšie. Trauma, akú zažívame pri skrytom emocionálnom a psychickom týraní, mení náš mozog a jeho dopad na naše myšlienky a pocity. Ak sme prekonali traumu, náš mozog je výrazne porušený. Nemôžeme ho vyliečiť svojimi myšlienkami. Keby si mala zlomenú nohu, nesnažila by si sa ju vyliečiť iba modlitbou a zmenenými myšlienkami. Rovnako platí, že ak máš traumatizovaný mozog, potrebuješ ho vyliečiť.
„Sú to len tvoje nesprávne myšlienky, ktoré vytvárajú tvoje zlé pocity.“
Toto presvedčenie má pôvod v kognitívno-behaviorálnej psychologickej teórii a stalo sa súčasťou kresťanského učenia kvôli tomu, čo hovorí Písmo o obnovení svojej mysle. Hoci obnovenie našej mysle má určitú silu, je to neúplné chápanie emócií – mnohé z našich emócií vznikajú v našom mozgu a tele, nie v našich myšlienkach.
Mnohé týrané ženy sa skutočne snažili zmeniť svoje myšlienky a presvedčenia, no aj napriek tomu ďalej žijú v strachu, trápení, sebanenávisti a mukách. Naďalej nevedia dôverovať sebe, iným ani Bohu. Zostáva v nich aj trauma a kognitívny nesúlad (rozpor vo vnímaní). Traumatický dopad partnerovho týrania zasiahol tie najhlbšie časti nášho srdca, mysle, tela a duše. Mnohé z nás majú komplexnú posttraumatickú poruchu. Potrebujeme sa naučiť, ako uzdraviť svoje emócie na fyziologickej úrovni. Keď nám vravia, že máme len nesprávne myšlienky, je to pre nás ďalšie odsudzovanie a obviňovanie, hoci v skutočnosti potrebujeme hlbšie uzdravenie mozgu.
Hoci je dôležité chodiť v pravde o tom, kto sme ako Božie deti a kto je Boh, keď budeme iba veriť tejto pravde, neprinesie to úplné uzdravenie traumy, ktorú sme prežili. Môžeme byť Bohu veľmi vďačné za veľa foriem liečenia traumy, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii vďaka stále prebiehajúcemu výskumu v tejto oblasti.
„Len choď ďalej.“
Možno si počula nesprávne učenie, že mnohé z našich emócií, ako je napr. hnev, sú hriešne a musíme ich umŕtviť. Ženy, ktoré kvôli týraniu veľmi trpia, sú posudzované ako „slabé“ a „emocionálne založené“. Aby sme sa vo svojom živote mohli posúvať ďalej zdravým spôsobom, potrebujeme sa vyliečiť z týrania. Mnohé ženy k tomu potrebujú niekoľko rokov a dobrú terapiu. Keď nám hovoria, aby sme to iba prekonali a šli ďalej, je to úplná ignorácia dopadu týrania, ktorá spochybňuje našu potrebu uzdraviť sa a vychádza z povýšeneckého postoja.
Viera
„Nemáš dosť viery.“
Boh je autorom našej viery a viera je od Boha; nie je to niečo, čo si vieme zadovážiť z vlastnej sily (Žd 12,2; Fil 2,13). Keď nás obviňujú, že nemáme dosť viery, vravia nám, že neveríme tomu, že Boh urobí to, čo chce náš tyran – napr. že naše manželstvo bude zachránené. Viera nie je magická a nemôže donútiť nášho manžela, ktorý sa slobodne rozhodol, že nás bude týrať, aby sa zmenil.
Týrané ženy sú v situácii, kedy nemôžu zvíťaziť. Zažívajú zradu zo strany svojich kresťanských priateľov a tiež sú duchovne zneužívané cirkvou. Neveria nám a krivo nás obviňujú z toho, že klameme. Hovoria nám lži o Bohu a o tom, že On chce, aby sme trpeli. Hovoria nám, že nie sme dostatočne dobré manželky alebo dostatočne zbožné kresťanky. Používajú proti nám Písmo. Sme zmätené, ubité, vyčerpané a žijeme v beznádeji, pretože nevidíme nijaké východisko. Stále na nás útočia a už sme stratili toľko veľa z toho, čo je pre nás také vzácne. A potom nás obvinia, že nemáme dosť viery. Ak sa rozhodneme odísť, obvinia nás, že nemáme vieru v to, že Boh naše manželstvo uzdraví. Ak sa bojíme rozvodu, obvinia nás, že nemáme dosť viery, že Boh sa o nás postará. Neviem, koľko takýchto dvojakých odkazov môže žena zvládnuť. Ale čo je viera? Ak ti vraveli, že tvoje manželstvo nie je uzdravené, lebo nemáš dosť viery, je to plytké a nebiblické. Viera nie je magická formulka, aby sme jej prostredníctvom dostali v živote to, čo chceme. Viera znamená veriť v Ježiša, v to, čím je; je milujúci, dobrý a neopustí nás.
Ak trpíš, pretože si týraná a rozmýšľaš, či je Boh dobrý, je to úplne pochopiteľné. Je to normálna ľudská reakcia na to, čím prechádzaš. Ak chceš veriť, že Boh je dobrý a dôveryhodný, hoci tomu práve teraz veriť nemôžeš, nestratila si vieru, len je otrasená. Trápiš sa a nepotrebuješ, aby ti hovorili, že musíš mať „viac viery“. Je to akoby ti hovorili, aby si mala viac vody a ty sa nachádzaš uprostred púšte. Potrebuješ lásku, pochopenie a uzdravenie. Potrebuješ iných, aby mali vieru, na ktorú sa môžeš oprieť v tvojej kríze. Potrebuješ iných, aby ti pripomínali, že On ti pripraví cestu a bude s tebou, aj keď tomu len sotva dokážeš veriť. Viem, že sa ho snažíš držať všetkým, čo máš a nemáš veľa síl. Je to v poriadku. Nie je to tak, že by si sa mu nepáčila; On tomu rozumie. Časom bude tvoja viera opäť silnejšia a uvidíš, ako ťa Boh tým všetkým previedol.
„Len sa neboj.“
Keby som sa snažila zachrániť svoje dieťa z horiaceho domu, určite by som sa bála. Znamená to, že nemám dosť viery? Sotva. Sú reálne veci, ktorých sa treba báť a týranie je jedna z nich. Keď opustíme tyrana, máme skutočné obavy – z finančnej neistoty, zo zrady nášho cirkevného zboru a priateľov, z očierňovania od nášho bývalého, z toho, či si nájdeme prácu, z možnej straty našich detí alebo z toho, že sa postavia na stranu tyrana. Nie je to zlyhanie, ak sa týchto vecí bojíme. Nie je to zlyhanie, ak sme sa ešte nenaučili vzdať sa toho, čo si o nás druhí myslia. Naše bezpečie a istota sú zničené. Naša vnútorná dôvera a osobnosť celé roky hrdzaveli. Musíme sa uzdravovať, aby sme opäť získali dôveru. Musíme sa uzdraviť, aby sme opäť dokázali dôverovať Bohu. To je normálne. Bude Boh verný? Áno! No môže to byť dlhá a niekedy veľmi ťažká cesta, kým zažijeme obnovu, ktorú pre nás má. Každý, kto touto cestou prešiel, čelil týmto výzvam. Čím viac dokážeme dôverovať Bohu, že nás tým prevedie, tým ľahšia bude pre nás táto cesta, no ak mu nedokážeme dôverovať, nie je to zlyhanie, ale odraz toho, ako veľmi bola naša viera otrasená skrytým týraním. On tomu rozumie. On nás nikdy neopustí – aj keď je naša viera otrasená.
„Trápenie by ťa nemalo zmáhať.“
Často nám hovoria, že trápenie by nás nemalo zdolávať. Je to spochybňovanie našej skúsenosti a našich bolestí! Hovoria nám, že Boh má veci pod kontrolou, preto sa musíme zbaviť svojej bolesti. Áno, on to má pod kontrolou, no znamená to, že nás to nezmáha, keď je náš život mimo kontroly a máme posttraumatickú poruchu? Vôbec nie. Posttraumatická porucha nie je otázka viery, ale fyziologická záležitosť.
„Je nesprávne trápiť sa, keď prežívame útrapy? Nie, nie je. Keď Ježiš očakával ukrižovanie, premáhal ho obrovský žiaľ. Popieral tie pocity? Nie. Vylial ich v modlitbe svojmu Otcovi a prijal útechu od anjelov.“
„Vo všetkom sa raduj.“
Naozaj? Máme sa radovať z toho, že sme týrané? Máme sa radovať, ak sú naše deti sexuálne zneužívané? (Pr 18,14). Všetko má svoj čas … (Kaz 3:1,4). Radosť príde vtedy, keď budeme slobodné od týrania a budeme sa uzdravovať vediac, že Boh nás vedie k novému krásnemu životu.
„Ak si dobrý kresťan, vo všetkom uvidíš dobro.“
Sú veci, v ktorých nie je nič dobré a skazenosť je jedna z nich. Systematické ničenie manželky nie je dobré a hovoriť, že v tom je niečo dobré, znamená nazývať zlo dobrom. Dobro môžeme vidieť v našom láskavom Bohu, ktorý nás chce vyviesť zo zlého. Môžeme vidieť dobro u priateľov, ktorí nám veria a milujú nás v našej bolesti. Môžeme vidieť dobro v krásnych momentoch s našimi deťmi, keď tyran nie je prítomný. No zriedkavo vidíme to „dobro“, ktoré máme vidieť podľa tých, čo nás obviňujú. Namiesto toho chcú, aby sme žili v popieraní a fantazírovaní, že všetko je v pohode, pretože nie sú ochotní pripustiť, že náš manžel môže byť skazený človek.
„Všetko, čo potrebuješ, je Boh.“
Je to veľmi kruté, keď to niekto hovorí človeku, koho zradili priatelia a ktorý čelí rozvodu a je osamelý. Boh nás stvoril tak, že potrebujeme priateľstvá. Stvoril nás tak, že potrebujeme, aby nás druhí videli a poznali.
Keď som prechádzala pustatinou, keď všetko, čo som mala, bol naozaj iba Boh, bol pri mne veľmi blízko a prežila som to. Mala som s ním neuveriteľne krásne chvíle a spoznala som ho do hĺbky. No bola tá neuveriteľná osamelosť tým, čo Boh pre mňa chcel? Chcel, aby sa moji najbližší obrátili proti mne a postavili sa na stranu môjho bývalého? Nie. Chcel, aby som celé mesiace trávila osamote, v strachu, v zrade a plači? Nie. Chcel, aby som sa bála opäť dôverovať? Nie. Bolo by to obdobie menej bolestivé, keby som mala blízkych priateľov? Určite áno. Bol so mnou kvôli svojej nekonečnej dobrote a použil tú bolesť, aby ma priviedol bližšie k sebe, ale vedel, že by bolo pre mňa bývalo oveľa lepšie, keby som mala pri sebe aj ľudí, ktorí by boli mojimi dobrými priateľmi, boli by so mnou v mojej bolesti, ochotní počúvať moje pocity a milovať ma. Aj výskumy o traume ukazujú, že je to pravda. Po čase mi Boh priviedol dobrých, bezpečných, dôveryhodných milujúcich priateľov, lebo vie, že je to to, čo všetci potrebujeme. Na to je aj pravá cirkev. No je smutné, že je len veľmi málo pravých cirkví, na ktoré sa môžeme obrátiť. (Gal 6,2).
Takže keď nám niekto hovorí, že Boh je všetko, čo potrebujeme, čo naozaj hovorí?
- Nechcem s tebou sedieť v tvojej bolesti a cítiť sa nepríjemne.
- Nechcem čeliť ťažkostiam v mojom manželstve a tomu, ako osamelo sa cítim.
- Nechcem prežívať svoje pocity.
- Nechcem vidieť krízu viery, lebo ma to desí.
- Nechcem čeliť tomu, že aj môj život by sa mohol zosypať tak, ako tvoj, preto musím veriť, že si urobila niečo, čím si si to privodila a držať si od teba odstup.
Nie je na tebe nič zlé
Ak je jedna vec, ktorej chcem, aby jej rozumela každá týraná žena, je to to, že mať premáhajúce pocity a posttraumatickú poruchu nie je charakterový problém. Je to problém týrania a fyzická záležitosť v porušenom, rozregulovanom mozgu.
Trhá mi srdce, keď sú ženy obviňované z toho, že sú „zlé kresťanky“, pretože počas týrania a po ňom prežívajú hlbokú emocionálnu bolesť. Tá posledná vec, ktorú potrebujeme je, aby nás obvinili z toho, že sme zlyhali v milovaní Boha. Poznám tvoje srdce. Poznám agóniu, ktorú prežívaš, pretože tvoja bolesť spôsobila, že nedokážeš dôverovať Bohu. To nie si ty – je to dôsledok duchovného týrania a zrady. Boh chce, aby si bola uzdravená. On to urobí a poskytne ti prostriedky, ktoré na uzdravenie potrebuješ. Chce, aby si opäť bola zdravá a pokojná, aby si v ňom dokázala spočívať. Keď je náš mozog uzdravený a emócie z traumy spracované, vráti sa pokoj. Nastane rovnováha. Staneme sa emocionálne stabilnými. Staneme sa tým, kým naozaj sme. Opäť sa budeme vedieť spoľahnúť na svoju vieru v Boha, na jeho dobrotu a sľuby.