Disociácia (odpojenie) je často veľmi nepatrná. Často to vôbec nie je také dramatické „prepnutie“, aké si predstavujeme alebo ako sme ho videli vykreslené v médiách. Ľudia, ktorí to zažívajú, to nikomu neoznamujú. Dokonca si ani celkom neuvedomujú, že sa im to deje.
Aj vtedy, keď je disociácia do určitej miery extrémna – napr. v prípade disociatívnej poruchy identity – to „prepínanie“ medzi štádiami nie je ani zábavné ani vzrušujúce. Často je veľmi bolestivé a narušuje nám deň. Často je zmätočné. Dotyční objavia nákupy, ktoré urobili – niekedy dosť významné – a vôbec si na to nepamätajú.
Keď dochádza k disociácii, nie je to príjemný únik zo „skutočného sveta.“ Niektoré naše časti musia byť stále prítomné, aby jednali s „reálnym svetom“ – a niektoré časti musia znášať či iným spôsobom riešiť bolestivé spomienky či emócie, ktoré disociáciu spustili. Aj keď medzi určitými časťami alebo aspektmi skúseností existujú disociačné bariéry, nie je to tak, že by dotyčný mohol bolesť len tak „preskočiť“ alebo „vypnúť.“ Niektoré naše časti ju musia riešiť NEUSTÁLE. Ak je táto naša časť od ostatných častí oddelená, znamená to, že sa s tým zaoberá sama. Je to skúsenosť, ktorá často odráža skúsenosť toho, že prežila týranie alebo opustenie – že bola sama, vydesená a opustená. Nie je to zábava. Nie je to dobrodružstvo. Je to prispôsobenie sa traume.
Disociáciu si nikto „nevyberá“ preto, lebo si myslí, že bude viac zaujímavý alebo mu to dá možnosť niečo neriešiť. Pretože to „niečo“, čo je odpojené, sa VŽDY rieši – iba nie vedome.
Keď je emocionálna bolesť či traumatické spomienky disociáciou odvrátené, znamená to, že nemôžeme použiť svoje porozumenie a schopnosti dospelých, aby sme sa s tým vysporiadali. Zanecháva to naše mladšie časti v tom, aby sa to pokúsili zvládnuť samé.
Nechápte ma zle: niekedy je to tak, že ľudia majú niektoré svoje časti naštartované okamžite počas bolestivého pocitu alebo spomienky v snahe „zvládnuť“ ich. Niektorí ľudia majú v sebe časti „bojovníka“ alebo „obrancu“, ktoré sa dokážu veľmi dobre udržať na emocionálnom bojisku. Ale nemalo by to tak byť.
Mnohí, ktorí zažívajú disociáciu, sa cítia zahanbení, že zápasia s tým, aby zostali prítomní, keď sa to u nich spustí. Za disociáciu nie je dôvod hanbiť sa. Nikto si ju nevyberá. Veľmi zriedkavo si niekto povie: „teraz sa odpojím“ alebo „idem to odovzdať nejakému aspektu seba, aby to vyriešil.“
Disociácia je adaptácia na traumu, zvyčajne extrémne bolestivú, ktorá sa nám udiala relatívne skoro v našom rozvoji.
Ak počas uzdravovania sa z traumy riešiš disociáciu, je to preto, lebo to bola v istom čase relatívne úspešná adaptácia. Preto kvôli tomu nikoho nezahanbujem, ale mám OBROVSKÝ rešpekt pre VŠETKY seba-aspekty a disociatívne procesy. Rešpektujem ich a som vďačný, že si ich mala k dispozícii.
Chcem teraz pracovať S NIMI – nie proti nim.
Chcem, aby ti dokázali dôverovať.
Chcem, aby si tu dokázala pre ne byť.
Chcem, aby POTREBA disociovať zmizla.
Chcem, aby si dokázala veci zvládnuť BEZ TOHO, aby si vypla alebo ich inštinktívne odsunula.
Chcem, aby ťa tvoj disociatívny proces INFORMOVAL o tom, ako sa s nimi vysporiadať namiesto toho, aby cítil povinnosť prevziať ich na seba a tak ich aj vyriešiť.
Uzdravenie neznamená, že tvoje súčasti majú odísť. Znamená to, že sa ZLEPŠIA v tom, čo robia – a že ty aj všetky tvoje súčasti si navzájom budete kryť chrbát.
Dr. Glenn Doyle