Naše cesty sa môžu v niečom líšiť, no nikdy mi nič prospešné neprinieslo, keď som si vravel, že takto „by som sa nemal“ cítiť. Pri uzdravovaní sa z traumy a zo závislosti je množstvo vecí, ktoré budeme cítiť a ktoré by sme radšej necítili. Vlastne je veľa vecí, ktoré pociťujeme už dlho predtým, než sa vôbec začneme uzdravovať – ktoré by sme radšej vôbec necítili. Keď sa pustíme do práce uzdravovania a robíme tak každý deň, často sme celkom obkľúčení pocitmi, o ktorých by sme si priali, aby neexistovali.
Obzvlášť sa vynára veľké množstvo žiaľu. Žialime nad stratenými príležitosťami, vzťahmi, zručnosťami, presvedčeniami a ilúziami. V uzdravovaní sa neposunieme dopredu, kým nie sme ochotní prejsť žiaľom, ktorému sme sa zúfalo usilovali vyhýbať. Ale kto na svete chce pociťovať žiaľ? Nikto. Ja určite nie. A tak robíme všetko možné, aby sme sa tomuto pocitu vyhli. No ak berieme svoju prácu na uzdravovaní úprimne, žiaľ budeme pociťovať. Žiada sa od nás, aby sme s týmto žiaľom rátali a budeme sa musieť rozhodnúť, ako to budeme zvládať. Mnohí z nás sú zvyknutí pri pociťovaní žiaľu prežívať pocity hanby. Mnohí z nás sú skutočne dobrí v tom, že si hovoria, že tak a tak „by sme sa cítiť nemali.“ No v uzdravovaní platí pravidlo, že zakaždým, keď ti mozog nahovára, že by si niečo „mal či nemal“, je to výkričník. Obyčajne je to znakom toho, že sa nás snaží ovplyvniť naše staré nastavenie. Náš traumatizovaný mozog sa snaží, aby sme niečo urobili alebo neurobili – lenže často pritom vynechá časť „prečo“ by to tak malo byť. „Nemala by si sa tak cítiť, lebo… no jednoducho nemala.“ Niekedy nám nahovára, že „by sme sa tak nemali cítiť“, lebo „dobrý“ človek sa tak necíti… alebo „silný“ človek sa tak necíti. Alebo nám bude nahovárať, že nemáme „povolenie“ sa takto cítiť.
Lenže ja ti hovorím pravdu: máš „povolenie“ cítiť všetko, čo cítiš. V skutočnosti nepotrebuješ nijaké povolenie od nikoho, aby si cítila čokoľvek. O svoje pocity nikoho nežiadame. Pocity nepredstavujú nijakú fundamentálnu pravdu o našom „charaktere“, našej „dobrote“ či „nedobrote“. Pocity jednoducho sú. Ak kvôli nim pociťujeme hanbu – tým pocitom, o ktoré sme nežiadali a ktoré často máme problém regulovať, ak sme prežili traumu – udupávame svoje sebavedomie. „Takto by som sa cítiť nemala“ je výrok, ktorý nás neposunie nikam. Pocity cítime. Je to realita. Nahovárať si, že by sme to cítiť nemali, obyčajne vedie len k hanbe a bezmocnosti.
Rozumiem tomu. Nikto nechce pociťovať množstvo z tých vecí, ktorí pociťujeme pri uzdravovaní sa z traumy či závislosti. Ale pozor na to „mala by som, nemala by som…“ Skúsme to trochu pozmeniť a povedať si: „Je to hrozné, že sa tak cítim, nechcem sa tak cítiť, nenávidím ten pocit, ale to, že sa tak cítim, má určite nejaký zmysel, hoci tomu teraz nerozumiem.“
Vymeň posudzovanie a hanbu za zvedavosť a prijatie. Áno, ľahšie sa to povie ako urobí. Ale platí to doslova o každej úlohe a nástroji uzdravovania. Zvládneš to.
Dr. Glenn Patrick Doyle