Môžeš o tom uvažovať v zmysle: „Musím na svojom uzdravovaní pracovať každučičký deň až do konca svojho života“ – ale to neodporúčam. Radšej by som zvolil prístup: „Každý deň, až do konca svojho života, mám k dispozícii nástroje, zručnosti a filozofiu, ktorú som si počas uzdravovania rozvinul. Nie som v tom sám/sama.“
Traumatizovaný mozog ti bude nahovárať, aby si o uzdravovaní zmýšľala ako o niečom, čo „musíš“ robiť – a čo by si nerobila, keby si nemusela. Lenže nikto „nemusí“ pracovať na uzdravovaní sa z traumy.
Nejakým spôsobom „musíme“ zvládať to, čo sa nám stalo a „musíme“ zvládať svoje pocity, spomienky a reakcie, ktoré zažívame. V tomto na výber nemáme. Ale máme na výber, pokiaľ ide o to, či budeme na svojom uzdravovaní pracovať alebo nie. K tomu nás nikto nemôže „donútiť.“ Jediný rozdiel bude v tom, či sa snažíme zvládnuť premáhajúce symptómy a zápasy vyplývajúce z traumy vo vlastnej sile bez plánu a zodpovedajúceho prístupu alebo či to budeme zvládať s realistickým plánom a nástrojmi, ktoré si neustále aktualizujeme.
Viem, ktorej alternatíve dávam prednosť ja, pretože veľmi dlho som to flákal a nikam som sa neposunul. Pokiaľ budeme uzdravovanie vnímať ako bremeno a nie ako príležitosť, budeme mu vzdorovať.
Pravdou je, že uzdravovanie sa z traumy nie je bremeno. Bremenom je trauma. Bremenom sú flashbacky. Bremenom sú spomienky uložené v tele. Bremenom je disociatívne štiepenie, ktoré narúša našu schopnosť fungovať a nadväzovať vzťahy.
Uzdravovanie nie je nič iné ako záväzok riešiť svoje symptómy a potreby radikálnou prítomnosťou, radikálnym súcitom a radikálnym uznaním, že sme – a zrejme stále budeme – v určitých ohľadoch zraniteľní. Určite nechcete ísť do boja bez tréningu, bez toho, aby ste svojho súpera otestovali a bez pripraveného plánu na to, čo robiť, keď vzniknú problémy. Presne o tom je aj uzdravovanie sa z traumy: je to tréningový program pre boj, ktorým je tvoj život.
Traumatické skúsenosti neprajem nikomu. Keby som si mohol vybrať, práca špecialistu na traumu by neexistovala – radšej by som sa živil tým, že by som niekomu pomáhal odnaučiť sa fajčiť alebo niečo iné. Ale nikto z nás, čo to zažil, nemá na výber, pokiaľ ide o existenciu traumy. Nikto z nás sa o ňu neprosil. Už len to, že musíme rozmýšľať o tomto slove nie je fér.
To nemôžeme zmeniť. Nemôžeme popierať tú neférovosť, nemôžeme ju „neuznávať“ – je to realita. Uzdravovanie sa z traumy je o akceptovaní reality, pretože vo svojom živote potrebujeme robiť veci, ktoré s traumou nemajú nič spoločné.
Máme vzťahy, ktoré chceme prehĺbiť.
Máme kariéru, v ktorej chceme napredovať.
Niektorí z nás chcú dokonca zmeniť svet.
Ak máme niečo z toho naozaj urobiť, potrebujeme účinnú a efektívnu sadu nástrojov, zručností a filozofie, ktorá nás bude viesť v tom, ako reagovať na naše traumatické symptómy. To znamená, že na svojom uzdravovaní musíme pracovať. Ako dlho to bude trvať? Naozaj neviem. Neviem, či niekedy dokážem žiť svoj život bez toho, aby som sa učil vzorce uzdravujúcej obnovy pre moju vlastnú bezpečnosť a stabilitu.
Naša cesta môže byť odlišná, no nie som si istý, či je vhodné pýtať sa: „Ako dlho to budem musieť robiť?“ Možno je lepšie pýtať sa: „Potrebujem dnes pracovať na svojom uzdravovaní?“ Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ak si túto otázku potrebuješ klásť, odpoveď znie veľmi často: „áno“. A to je v poriadku.
Uzdravovanie nie je bremeno. Uzdravovanie je tvoje záchranné lano. Nezamieňaj si to.
Dr. Glenn Patrick Doyle