No chceli by sme, aby to bolo o kontrole. Chceme mať pocit „kontroly“ nad sebou – nad svojimi pocitmi, reakciami, symptómami, príbehom. Máme pocit, že „kontrolovanie“ seba a svojho prostredia by určite tento celý problém traumatických symptómov a zápasov vyriešilo – však? Problém je, že kontrola je ilúzia. Svoje pocity „nekontrolujeme“ – a ani ich kontrolovať nemôžeme. Pocity cítime. Vznikajú v nás v reakcii na vnútorné a vonkajšie stimuly a z toho môžeme „kontrolovať“ len veľmi málo. Ak si budeme neustále hovoriť, že potrebujeme „kontrolovať“ svoje pocity a reakcie, aby sme sa z traumy „úspešne“ uzdravili, sklameme samých seba – znovu a znovu.
Prvý z Dvanástich krokov uzdravovania (program Anonymných alkoholikov) nás privádza k tomu, že musíme čeliť ilúzii „kontroly“. Povzbudzuje nás prijať, že zápasíme s niečím, čo nemôžeme „kontrolovať“ – a nie je to náhoda, že je to práve Prvý krok. Kým neprijmeme fakt, že „kontrola“ nie je kľúčom k tomu, aby sme sa z toho dostali, zostaneme zaseknutí. Preruším to napätie: ani ty ani ja nebudeme mať úplnú „kontrolu“ nad našimi emocionálnymi a fyzickými reakciami. Snaha o ich „kontrolu“ nevyrieši nič – a naopak vytvorí nekonečné problémy.
Musíme prestať takto rozmýšľať. Skúsme radšej slovo „kontrola“ nahradiť slovom „vplyv“. Naším cieľom v uzdravovaní sa z traumy nie je niečo „kontrolovať“, ale ovplyvňovať a zvládať náš emocionálny život a rozhodnutia. Je to dôležité? Pre mňa veľmi.
„Kontrola“ znamená všetko alebo nič. Buď nad tým máš kontrolu alebo nie. A pre väčšinu ľudských bytostí – obzvlášť tých, čo prežili traumu – platí, že sa nebudeme cítiť, že to máme pod kontrolou, asi v 100 percentách prípadov. No môžeme pracovať na tom, aby sme získavali väčší vplyv nad tým, ako sa cítime. Každý deň sa môžeme učiť o tom, ako to, čo si hovoríme, na čo sa zameriavame a ako používame svoju fyziológiu a dýchanie ovplyvňuje emócie, ktoré pociťujeme ľahšie alebo ťažšie. Každý deň sa môžeme učiť robiť rozdiely v tom, ako realisticky zvládame – nie kontrolujeme – svoje správanie vo chvíľach, keď sa to v nás spustí. Žiadať od seba, aby sme mali samých seba „pod kontrolou“, je nereálne a kontraproduktívne. Byť zvedavý a proaktívny v tom, ako môžem samého seba ovplyvňovať, to je spôsob, akým v skutočnosti dochádza k zmenám v reálnom svete. Traumatizovaný mozog nám bude nahovárať, že ak to nemáme „pod kontrolou“, znamená to, že sme nedisciplinovaní, leniví, nezrelí a nanič.
Keď napredujeme vo svojom uzdravovaní, postupne si uvedomíme, že pocit potreby, aby sme to mali „pod kontrolou“, je pasca, čo nám podstrkuje traumatizovaný mozog, ktorý nás chce držať v zaseknutí a chce nás odradiť. Môžeme byť kontrolou doslova posadnutí. Traumatizovaný mozog nám bude stále tvrdiť, že jediný spôsob, ako byť naozaj „v bezpečí“, je mať pod kontrolou všetko a všetkých okolo seba. A pretože to nikdy nedokážeme, mozog dospeje k záveru, že nijaké miesto a nikto nikdy nemôže byť „bezpečný“.
„Kontrola“, to je veľmi škodlivý koncept, keď príde na reálne a udržateľné uzdravovanie sa z traumy. Začni sa zameriavať na to, aby si bola skutočne zameraná na vplyv a aby si to brala vážne.
Dr. Glenn Patrick Doyle