Ťažké dni
Sú chvíle, keď sa nám zdá, že svet je neznesiteľne ťažký. Chvíle, keď sa zdá, že prekvitá krutosť, kým súcit len ťažko hľadá nejaký oporný bod. Chvíle, keď sa zdá, že tí, čo vykorisťujú, klamú, utláčajú a ubližujú druhým prosperujú, kým tí, čo hľadajú spravodlivosť, milosrdenstvo a pokoj zostávajú vyčerpaní a znechutení. Mnohí z nás prežívajú práve takéto chvíle.
Zdá sa, že zakaždým, keď sa obrátime, vidíme zraniteľných ľudí trpieť a mocných profitovať. Počúvame, ako sa pravda prekrúca a z empatie sa vysmieva. Sme svedkami toho, ako sa strach používa ako zbraň proti našim blízkym, kým iní zažívajú veľkú podporu. A popri všetkom tom pokračujú vojny, zhoršujú sa ekosystémy, oslabujú sa demokracie a ľudská dôstojnosť je považovaná za niečo, o čom sa dá vyjednávať. Popri tom všetkom, čo sa deje, si kladiem otázku: „Očakáva sa od nás, že budeme žiť bežný život, akoby všetko to, čo sa okolo nás deje, bolo normálne?“
Ak sme úprimní, musíme priznať, že sú dni, keď sa nádej hľadá veľmi ťažko. Sú dni, keď je žalostenie oveľa prirodzenejšie než optimizmus. V takých dňoch je ťažké vedieť, ako ísť ďalej. Je ťažké vedieť, či nejaký posun vpred spôsobí vôbec nejaký rozdiel.
Podobenstvo pre našu dobu
Myslím, že Ježišovo podobenstvo o pšenici a burine hovorí priamo do situácie, ktorú kolektívne prežívame. Začína ho opisom farmára, ktorý do pôdy zasieva dobré semeno pšenice. No v noci, keď všetci spia, príde nepriateľ a zaseje do pšenice burinu. Konkrétny názov tejto buriny je dôležitý. Po grécky sa volá zizanion (mätonoh) a v prvých štádiách rastu sa veľmi podobá pšenici. Sluhovia si túto jedovatú burinu všimnú a okamžite sa pýtajú: „Chceš, aby sme ju vytrhali?“ Inými slovami – „Nemali by sme to opraviť hneď? Nemali by sme problém odstrániť okamžite? Nemalo by sa zlo odstrániť skôr, než spôsobí ešte viac škody?“
Farmárova odpoveď je prekvapujúca – aspoň pre mňa: „Nie, pretože s burinou by ste vytrhali aj pšenicu.“ Namiesto toho im hovorí, aby to spolu nechali rásť až do žatvy.
Toto je jedno z Ježišových najťažších učení, pretože je v protiklade s našimi inštinktmi. Chceme okamžité riešenie. Oprávnene chceme spravodlivosť hneď. Oprávnene chceme, aby bolo zlo zastavené ešte dnes. Chceme, aby burina zmizla.
No Ježiš opisuje svet, v ktorom rastie pšenica aj burina vedľa seba. Dobro a zlo. Milosrdenstvo a krutosť. Pravda a lož. Radosť a žiaľ. Nádej a zlomenosť. Verím, že toto podobenstvo je reálny obraz o tomto svete. Ježiš sa nikdy netvári, že zlo neexistuje. Nikdy neminimalizuje utrpenie. Nikdy nežiada ľudí, aby ignorovali spravodlivosť. V skutočnosti celé podobenstvo začína uznaním toho, že nepriateľ napáchal skutočné škody. Niečo vzácne bolo ohrozené a niečo dobré narušené.
V dnešnom svete je toto uznanie veľmi dôležité, pretože existuje forma spirituality, ktorá sa usiluje príliš rýchlo prekonávať žiaľ. Ponáhľa sa rýchlo k pozitivite a nenecháva priestor pre nárek. Ale Písmo toto nerobí. Žalmy sú plné mučivých nárekov. Proroci žalostia nad utrpením svojho ľudu. Sám Ježiš plače nad Jeruzalemom. Biblický príbeh opakovane dáva ľuďom súhlas žialiť. A možno tento súhlas dnes potrebujú mnohí z nás. Potrebujeme súhlas s tým, aby sme mohli žialiť nad tým, čo sa okolo nás deje. Aby sme žialili nad narastaním krutosti, nad normalizovaním nenávisti, nad utrpením zraniteľných, nad tým, ako strach a moc neustále krivia náš život, nad tým, čo bolo stratené.
Ako som už spomenul, smútenie nie je zlyhaním viery; je to prejav lásky. Žialime, pretože vieme, že svet bol stvorený pre niečo viac. My sme boli stvorení pre niečo viac. Žialime, pretože niekde vo svojom vnútri vieme, že svet by mohol byť lepší, keby sme sa o to všetci snažili.
Žiaľ a nádej
Toto podobenstvo nie je iba o žiali. Je aj o nádeji.
Farmár nepopiera existenciu buriny ani neodchádza z poľa kvôli tomu, lebo je na ňom burina. Stojí za to, aby ho obhospodaroval. Život sám je hodný toho, aby sme sa oň starali.
Tu sa podobenstvo stáva veľkou výzvou pre tých z nás, ktorých zmáha stav tohto sveta. Prítomnosť zla nás nezbavuje zodpovednosti za to, aby sme naďalej rozvíjali to, čo je dobré. Existencia nenávisti nás neoprávňuje k tomu, aby sme prestali praktizovať lásku. Šírenie klamstiev nás neoprávňuje k tomu, aby sme prestali hovoriť pravdu a pretrvávanie nespravodlivosti nás neoprávňuje k tomu, aby sme prestali usilovať o spravodlivosť.
Polia stále potrebujú starostlivosť. Pšenica ešte potrebuje rásť. Svet potrebuje ľudí, ktorí konajú dobro. Myslím, že tento záväzok konať dobro môžeme vidieť v ďalšej vrstve farmárovej trpezlivosti, ktorá sa dá ľahko prehliadnuť – jeho odmietnutie ihneď vytrhať burinu.
Grécke slovo, ktoré sa inde v Novom Zákone prekladá ako trpezlivosť, nesie v sebe vnímanie dlhého utrpenia, ochoty vytrvať kvôli záchrane iného človeka. V celom Písme sa Božia trpezlivosť neustále spája s Božou túžbou po pokání – odvrátení sa od zla a temnoty k dobrote a svetlu. Znovu a znovu Boh odsúva súd kvôli jeho túžbe po obnove. Burina nezostáva preto, lebo zlo je akceptovateľné, ale preto, lebo milosť ešte stále pozýva k obnove. Každý deň, keď zostáva zlo, zostáva aj ďalší deň, kedy je možná premena. Každý deň je odsúvaný súd kvôli príležitosti robiť pokánie.
To však neeliminuje zodpovednosť. Podobenstvo končí žatvou. Ježiš jasne hovorí, že prichádza spravodlivosť. Burina nezostane naveky. Utrpenie zraniteľných nebude naveky prehliadané. Prekrúcanie pravdy nebude tolerované navždy. Ani násilie impérií nebude oslavované naveky. Príde žatva, zúčtovanie a bude nastolená spravodlivosť.
Pre tých, čo prežívajú utrpenie, to nie je hrozba. Je to sľub. Sľub, že zlo nebude mať posledné slovo. Sľub, že dejiny sa niekam posúvajú. Sľub, že útlak nie je večný. Sľub, že slzy nebudú tiecť naveky. Sľub, že tí, čo trpia, nebudú trpieť navždy. Sľub, že Boh to vidí. Sľub, že Boh si pamätá. Sľub, že Boh bude konať.
Keď Ježiš vysvetľuje toto podobenstvo svojim učeníkom, hovorí, že spravodliví budú svietiť ako slnko v kráľovstve jeho Otca. Tento obraz oživuje spomienky na Daniela 12:3, kde je tým, čo zostanú uprostred trápenia verní, sľúbená budúca sláva. Nejde o únik, ale o vytrvalosť a nádej. Ide o dôveru v to, že Boh, ktorý zasial dobré semeno, sa na pole nevykašľal.
Pozrime sa, kde sme
Pre mnohých z nás to môže byť pozvaním, aby sme nepopierali svoj žiaľ, nepotláčali svoj nárek, netvárili sa, že je všetko v poriadku, ale aby sme sa ani nepoddávali zúfalstvu. Burina je reálna. Utrpenie je reálne. Zlomené srdce je reálne. Ale reálna je aj pšenica, aj dobro, aj milosrdenstvo, odvaha a súcit a rovnako aj každý skutok lásky v tomto svete, ktorý často odmieňa krutosť.
Kráľovstvo naďalej rastie aj vtedy, keď sa zdá, že burina je viac viditeľná a kvôli tomu môžeme naďalej siať, hospodáriť, milovať, obhajovať potrebných, hovoriť pravdu, hľadať spravodlivosť – nie preto, lebo môžeme všetko napraviť, ale preto, lebo dôverujeme Tomu, ktorý sľúbil, že príde žatva. Pole patrí Bohu a On to s ním nevzdal.
Modlitba
Pán žatvy,
prichádzame pred teba so zármutkom.
Žialime nad utrpením, ktoré vidíme v našich komunitách, v našom národe, v našom svete.
Žialime nad tým, že sa zdá, akoby krutosť prosperovala.
Žialime nad ubližovaním, ktoré sa deje voči zraniteľným.
Žialime nad rozdelením, ktoré rozdeľuje blízkych ľudí.
Žialime nad únavou, ktorá sa usídľuje v našich srdciach, keď sa zdá, že spravodlivosť je veľmi ďaleko.
Uč nás úprimne žialiť.
Pomôž nám odolávať pokušeniu ignorovať bolesť alebo sa tváriť, že všetko je v poriadku.
Daj nám odvahu priniesť svoj žiaľ pred teba.
A uprostred nášho žiaľu nám pomôž držať sa nádeje.
Pripomínaj nám, že ty si pole neopustil.
Pripomínaj nám, že dobro stále rastie.
Pripomínaj nám, že na milosrdenstve stále záleží.
Pripomínaj nám, že každý skutok lásky, každé úsilie o spravodlivosť, každá snaha hovoriť pravdu má účasť na tvojej práce obnovy.
Dávaj vytrvalosť tým, čo sú unavení.
Dávaj útechu tým, čo trpia.
Dávaj odvahu tým, čo sa boja.
Dávaj múdrosť tým, čo hľadajú ďalší verný krok.
A pripomínaj nám, že tvoja trpezlivosť nie je slabosťou, ale milosrdenstvom,
že tvoje odsúvanie súdu nie je ľahostajnosťou, ale láskou,
že tvoja spravodlivosť neabsentuje, ale prichádza.
A kým sa tak stane, pomôž nám starať sa o pole.
Pomôž nám rozsievať semená nádeje.
Pomôž nám voliť si súcit namiesto krutosti, pravdu namiesto klamu a lásku namiesto strachu.
Nech veríme tomu, že Ten, čo začal túto dobrú prácu, ju aj zavŕši.
A nech svietime tvojím svetlom vo svete, ktorý túži po uzdravení.
V Ježišovom mene, Amen.
Benjamin Cremer