V skutočnosti sa nemôžeme rozhodnúť, že svoje pocity neprecítime.
Môžeme sa o to pokúšať. A mnohí preživší to skúšajú.
Sú rôzne spôsoby ako to robíme – niektoré si vyberáme sami, iné nám vyberá náš nervový systém.
Prečo nechceme svoje pocity precítiť?
Mnohí z nás prežívajú takú extrémnu emocionálnu dysreguláciu, že čokoľvek cítiť je ako cítiť všetko – všetky pocity naraz. A to môže byť zničujúce.
Niektorí z nás boli naprogramovaní tak, že mať akýkoľvek pocit znamená slabosť alebo niečo nesprávne.
Mnohí z nás sa obávajú, že ak si dovolia niečo precítiť, stratia kontrolu nad svojím správaním a ak to nemáme dopustiť, svoje pocity si musíme „držať od tela“.
Sme nastavení veriť tomu, že pocity nesmieme tolerovať, že je to niečo temné, neskrotiteľné a nepredvídateľné. Niečo, čo nie je bezpečné a čo nie je v poriadku.
Lenže všetko by nám pripadalo premáhajúce a temné, keby sme o tom rozmýšľali a vyhýbali sa tomu rovnako, ako rozmýšľame a vyhýbame sa pocitom.
Mnohí, čo prežili traumu uverili, že pocity jednoducho nemôžu tolerovať.
Lenže nie je to tak. Síce si to vyžaduje zručnosti, prax a ochotu nebyť na seba príliš prísny, keď sa s tým boríme – no prežívať a zvládať svoje pocity je zručnosť, ktorú sa určite dokážeme naučiť a zlepšovať sa v nej.
Okrem toho svoje pocity naozaj POTREBUJEME – naozaj ich POTREBUJEME preciťovať.
Nehovorím, že ich máme precítiť všetky naraz. Hovorím, že je ťažké žiť naozajstný život a pritom bojovať proti svojim pocitom.
Naše pocity odrážajú naše potreby, naše priority, naše hodnoty a naše skúsenosti.
Nie sú to nejaké náhodné neutrálne či hormonálne udalosti. Naše pocity majú určitý cieľ a zmysel, rytmus a dôvod. Len preto, že tento rytmus alebo dôvod nevieme v danom momente dešifrovať, neznamená to, že tam nie je.
Vyrovnať sa s našim emocionálnym životom je neoddeliteľnou súčasťou väčšieho projektu, ktorému pri uzdravovaní sa z traumy čelíme a to je vyrovnať sa so sebou.
Nemôžeme sa uzdraviť z traumy, ak pritom zároveň so sebou bojujeme a zahanbujeme sa.
Ak máme samých seba chrániť, ako to pri uzdravovaní sa z traumy potrebujeme, musíme svoje pocity prijímať tak, ako všetky ostatné časti svojho tela, mysle a duše – trpezlivo a s láskou.
Nebude sa ti páčiť všetko, čo cítiš – ani mne sa to nepáči, ale svoje pocity musíme akceptovať. A musíme ich akceptovať aj vtedy – a najmä vtedy, keď sa nám nepáčia.
Ak sa dookola usilujeme svoje pocity nepreciťovať, popierať ich a odmietať svoj emocionálny život, naše pocity nezmiznú. Prejavia sa ako symptómy a za seba môžem povedať, že tých sračiek som už mal dosť.
A čo ty?
Dr. Glenn Patrick Doyle