Prestaňte hovoriť obetiam, aby odpustili svojmu tyranovi

Myká ťa, keď počuješ slovo „odpustenie?“ Nie si sama. Odpustenie je koncept, ktorý sa často používa na umlčanie obetí bez toho, aby tyran znášal akékoľvek reálne dôsledky za svoje správanie. Niet divu, že v obeti vyvoláva spúšťače, keď to slovo iba počuje nehovoriac o jeho praktizovaní.

Keď duchovní, terapeuti, priatelia a rodiny radia obetiam, aby tyranovi „len odpustili“, ignorujú skutočnosť, že obeť prežíva závažnú traumu a zasluhuje si zamerať sa na svoje vlastné bezpečie a uzdravenie a nie na to, aby svoju energiu smerovala na odpustenie tyranovi. „Odpustením“ sa často myslí „rozhrešenie“ – teda od obetí sa žiada, aby týranie jednoducho zamietli pod koberec a išli ďalej. Toto ešte viac traumatizuje obete, ktoré potrebujú bezpečie a podporu a nie nejakú banálnu radu.

Ak si obeť, koncept odpustenia môže byť pre teba dôležitý, no môže byť veľmi zmätočné usilovať sa odpustiť tyranovi, keď odpustenie vždy znamenalo zmierenie a rozhrešenie. Uvažuj o odpustení ako o „uvoľnení“ či „pustení“ – hľadaní vlastného bezpečia a zároveň akceptovaní toho, že tyran je tým, kým je; ako o vzdaní sa toho vzťahu, vzdaní sa zdĺhavého sebaobviňovania alebo presvedčení, ktoré si kvôli tyranovmu presviedčaniu prijala za svoje a pritom si udržiavaj svoje hranice, pocity a skúsenosti, ktoré potrebuješ spracovať, a tiež udržiavaj svoje právo na spravodlivosť a zodpovednosť.

Ak patríš do okruhu rodiny, priateľov, duchovných či terapeutov obete týrania a chceš sa naučiť, ako ju podporovať namiesto toho, aby si ju ešte viac traumatizovala radami na odpustenie, skús jej povedať tieto frázy (a mysli to naozaj úprimne):

  • Ako ti môžem pomôcť, aby si žila vo väčšom bezpečí?
  • Chceš, aby ho brali na zodpovednosť súdy? Ako ti s tým môžem pomôcť?
  • Ako si na tom, čo sa týka svojej bezpečnosti?
  • Čo potrebuješ, aby si dokázala fungovať?

Dnes je mojím hosťom vo vysielaní Anna, ktorá je členkou našej komunity a tiež je to manželka a matka troch nádherných detí. Vyrastala v konzervatívnej cirkvi. Na sociálnej sieti zverejnila tento výrok: „Vyhlasovať, že odpustenie je kľúčom k náprave vzťahov, znamená uvaliť bremeno na obeť, čo Boh nikdy nezamýšľal. Sám Boh to nerobí, tak prečo k tomu nútime ľudí akoby to bolo niečo duchovné? Aby bol vzťah zachránený, vyžaduje si to aj pokánie aj odpustenie. Obeť môže odpúšťať, koľko len chce, no pre záchranu vzťahu musí dôjsť k pokániu na strane páchateľa a to je niečo, čo obeť nemá absolútne pod kontrolou… John MacArthur sa v minulosti prejavil ako ten, ktorý nie je bezpečným miestom pre obete týrania. Podobné citáty mi znovu pripomínajú, že niektoré jeho učenia nie sú bezpečné. Prosím, pamätajte na rozpoznávanie.“ Na priloženom obrázku bolo napísané, že kľúčom k obnove vzťahov je odpustenie a nie pokánie.

Úryvky z rozhovoru:

Ako malá som bola znásilnená skupinou dospelých mužov. Vyrastala som v kultúre, kde sa veľmi dával dôraz na odpustenie, no také odpustenie, po ktorom sa všetko vrátilo späť „do normálu.“ V podstate bolo založené na popieraní toho, čo sa stalo. Celé roky som si ani nepamätala na to, čo sa stalo, pretože trauma môže spôsobiť disociáciu potrebnú k tomu, aby to človek prežil. Nebola som výnimkou. Až keď som sa odsťahovala a vydala, začali sa mi vracať všetky tie spomienky a dávala som si otázky typu: „Ako vyzerá odpustenie?“, lebo keď som prvý raz niekomu povedala, čo sa mi stalo, dostala som odpoveď, že musím byť víťaz a nie obeť a potrebujem odpustiť, čo v podstate znamenalo, že ak odpustím, tak sa to vlastne nikdy nestalo. Asi pred piatimi rokmi som to nahlásila, ale ďaleko som nezašla. Veď dôsledky pre páchateľa by boli veľmi zlé, a tak s tým nebudeme robiť nič! Je tam strašne veľa korupcie. Lenže aké to má dopady na obeť, na to sa nik nepozerá. A obeť ich musí znášať či chce alebo nie.

Začala som o týraní písať blog. Bolo to v roku 2016 alebo 2017. Uvedomila som si, že je to veľmi potrebné, že je veľmi veľa takých žien, ktoré tým prešli a keď niečo také prežívaš, cítiš sa celkom sama. Začala som sa s týmito ženami spájať a čím viac som písala, tým silnejšie boli tieto spojenia. Nikdy mi nenapadlo, že to bude moja služba. Celý život som bola súčasťou tej cirkvi okrem posledných ôsmich mesiacov.

Kedykoľvek na to myslím, keď rozmýšľam o tom, čo odpustenie nie je, často počujem veľa klišé, ktoré sú úplne zbytočné a v mnohom nepravdivé – napr. že odpustenie napráva vzťahy. Je to to, čo sa stalo, keď Ježiš odpustil tým, čo ho pribili na kríž? Nemusí dôjsť na strane páchateľov k úprimnému pokániu, aby im Ježiš ponúkol odpustenie a mohlo dôjsť k náprave vzťahov? Alebo veci ako „odpustenie ťa uzdraví“ – určite nie v tom zmysle, že ti odníme bolesť. Ani Ježišova bolesť nezmizla. Ani moja. Mala som jeden flashback za druhým, trvalo to celé roky a mala som také obdobie, keď som odpúšťala za každým flashbackom. Lenže odpustenie nespôsobilo, že by mi to prešlo, že by to bolo menej intenzívne alebo by ma to uzdravilo.


Niektorí ľudia vravia, že odpustenie ťa oslobodí. Asi záleží na tom, čo si pod tým predstavuješ. Nemyslím si, že odpustenie oslobodilo Ježiša od utrpenia, ktorým prechádzal. Takže čo tým ľudia myslia? Nepovedala by som, že odpustenie je oslobodzujúce, pretože podľa mňa dáva obeti falošný naratív. Iní vravia, že odpustenie ti pomáha, aby si nezostala uväznená v minulosti a posunula sa ďalej. Všetky tieto klišé mi nesedia. Posunul sa ďalej Ježiš? Čo tým myslia? Ako to má vyzerať? Niektorí vravia, že keď o tom stále hovoríš, tak si neodpustila. Podľa mňa je zaujímavé, že Ježiš sa nebál ukazovať svoje jazvy po tom, čo bol vzkriesený. Odpustenie je niečo iné.

Niektorí tiež hovoria, že ak nemôžeš byť v prítomnosti toho, kto ti ublížil, ako môžeš povedať, že si mu odpustila? Ježiš miloval tých, ktorí ho pribili na kríž, no pokiaľ ide o to, či s nimi mal osobný vzťah – to určite nie, ak neurobili pokánie. Podľa mňa je iróniou, že dokonca rozprávam o odpustení, pretože odpustenie je jeden z mojich hlavných spúšťačov. Chcem, aby ľudia vedeli, že ak je u nich odpustenie spúšťačom, úplne tomu rozumiem.

Odpustenie sa často používa ako forma duchovného týrania. Keď niekto vraví, že keď o tom hovoríš, tak si neodpustila, je to ako vravieť, že keď niekto hovorí o tom, že chodil na výšku, tak ju vlastne nedokončil alebo ak hovoríš o tehotenstve, tak sa tvoje dieťa nemohlo narodiť. Je to hlúposť. Môžeš hovoriť o tom, o tom aj o tom, ale o odpustení nie. Každý predsa môžeme hovoriť o čomkoľvek, čo sa nám stalo bez ohľadu na to, či stále prežívame veľkú bolesť, traumu alebo je nám už lepšie. Môžem sa cítiť fantasticky a stále hovoriť o tom, že si spomínam, ako na mňa manžel hrozne nakričal.

Povedali by ste obeti zločinu, že ju odpustenie uzdraví? Keď niekoho zrazí auto a zostane ochrnutý, povedali by ste mu, že ho odpustenie uzdraví? Priala by som si, aby ľudia vnímali, ako veľmi obetiam tieto reči ubližujú. Myslím, že nechcú aby páchateľ znášal akékoľvek dôsledky. Radšej všetko nechať tak, nech je všetko (naoko) „v poriadku“, celá rodinka pekne pohromade. Hlavne nech sa jemu nič nestane. To, aký to má dopad na teba, nie je vôbec podstatné a ani ich to nezaujíma.

Nemám rada klišé a viem, že toto bude znieť presne ako klišé, no keď sa pozerám na odpustenie z biblického hľadiska, znamená to v podstate pustiť to – Ježišovými slovami povedané: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Myslím, že toto ukazuje, ako to pustil Ježiš. Neznamená to, že viac netrpel, že ho to viac nebolelo. Ani bolesť nepopieral. Nijaké popieranie, ale chápal, že Boh je spravodlivý a že vykoná spravodlivosť namiesto neho, preto to pustil.

Ďalší verš, ktorý ma upútal, je v Efezským 4:32, kde sa píše: „Odpúšťajte si navzájom, ako aj vám Boh odpustil v Kristovi“; rozmýšľam, ako to má vyzerať – odpustiť tak, ako odpustil Kristus? Potom som rozmýšľala nad ukrižovaním a kládla som si otázku: „Tak ako vyzeralo odpustenie u Ježiša?“ Nie je to o vzťahu, je to o pustení a vedomí, že Boh za teba zjedná spravodlivosť. Tak

v skratke chápem odpustenie.

Pri ukrižovaní som uvažovala aj o akceptácii – akceptovať to, že daný človek je jednoducho taký. Kristus je všemocný, však? Takže si mohol povedať, že zostúpi z kríža a dotyčných privedie k pokániu alebo niečo urobí, pošle na nich krupobitie a oni ho dajú dole. Mohol to urobiť, ale neurobil. Akceptoval, že jednoducho sú takí a akceptoval dôsledky ich činov. Keď myslím na mnohé obete, ktoré sú vydaté za tyrana, nechcú rozbiť rodinu a úprimne si želajú, aby bol ich muž láskavý a zdravý a mohli s ním mať vzťah. Lenže on taký nie je. Akceptácia môže znamenať odlúčiť sa od poškodzovania, ubližovania. Kristus zomrel, ale o tri dni bol vzkriesený. Boh má vždy plán.

Pustiť to určite neznamená, že týranie netreba nahlásiť, hoci sú ľudia, ktorí budú tvrdiť opak – a síce, že ak si to odovzdala Bohu, štát sa do toho nemôže miešať. K tomu chcem poznamenať, že v 13. kapitole listu Rímskym sa píše, že tí, čo vykonávajú súd na činiteľmi zla, sú Boží služobníci. Pustiť to neznamená, že ja neurobím to, čo mám, aby bola vykonaná spravodlivosť. Oni potrebujú byť súdení a ty sa potrebuješ odlúčiť od zla. Sudcovia, ktorí ochraňujú obete pred tyranom, sú Boží agenti. Brať niekoho na zodpovednosť za to, čo spáchal, je zbožná vec. Nechápem, ako niekto môže považovať za zbožné to, keď odvracia oči od zla, od skazenosti namiesto toho, aby dotyčného konfrontoval. Spravodlivé je pomôcť trpiacemu oddeliť sa od zla.

Keď som vyrastala, myslela som si, že medzi spravodlivosťou a pomstou nie je nijaký rozdiel. No dnes by som zjednodušene povedala, že pomsta znamená odplatiť niekomu desaťnásobne horšie než to, čo ti urobil. Spravodlivosť je odlišná – v podstate ide o dôsledky. Keď niekto urobí niečo zlé, musí to mať následky. Boh je spravodlivý a je aj milosrdný. To vidíme stále dookola. Milosrdenstvo bez spravodlivosti nemôže existovať, pretože sa vtedy jedná o nespravodlivosť. A spravodlivosť bez milosrdenstva je tiež nespravodlivosť. Musia ísť ruka v ruke.

Myslím, že cirkev sa dopúšťa obzvlášť veľkého omylu na strane milosrdenstva bez pochopenia toho, aký je Boh spravodlivý a že pravda a spravodlivosť idú ruka v ruke. Cirkev má tendenciu snažiť sa naprávať vzťahy medzi páchateľom a obeťou, aby bolo všetko opäť „normálne.“ Nechce si špiniť ruky a zbytočne si robiť problémy. No tým pácha zničujúce škody vo vzťahu k obeti aj k páchateľovi. Vieme, čo to robí s obeťou. Páchateľovi to v podstate prejde a dá sa to prirovnať k tomu, že páchateľovi tľapkáme po chrbte, keď smeruje do večného odsúdenia a zároveň zastrelíme zranenú, pretože naša teológia odpustenia je celkom jednostranná.

Typickým príkladom je, keď je prichytený páchateľ, ktorý obeť celý život emocionálne a psychicky týra a fičí na porne. Vyhlási: „Je mi to ľúto. Som závislý od porna.“ Klame, ale vyznieva to, akoby hovoril pravdu a tak mu jeho „bratia“, a možno aj terapeut začnú dávať ocenenia a vravia mu: „Si úprimný! To je dobre! Vlastne si obeťou, pretože si závislý a mal si ťažké detstvo“ (akoby obete ťažké detstvo nemali). „Sme na teba hrdí!“ Namiesto toho, aby mu povedali: „Nie, nie, nie. Dvadsať rokov si závislý a práve sme ťa prichytili. Neveríme ti ani slovo. Budeme ťa sledovať a po troch rokoch uvidíme, ako na tom si. Dovtedy tvojim slovám nebudeme veriť.“ Toto by bola správna odpoveď. Lenže realita je iná – potľapkanie po ramene a pochvala za to, že „konečne povedal pravdu“ a hrdosť na to, že „urobil pokánie“.

Myslím, že ľudia nevedia, čo znamená robiť pokánie. Znamená to úplne uznať svoj hriech bez akýchkoľvek výhovoriek a minimalizovania a akceptovať všetky dôsledky. Pokánie vždy znamená rešpektovanie hraníc obete. Páchatelia musia rozumieť škodám, ktoré napáchali, čo ich bude viesť

k tomu, že obeti nechajú priestor. Nebudú sa usilovať obnoviť vzťah, kým na to obeť nie je pripravená – inými slovami: všetko je to v rukách obete a vôbec to nie je o páchateľovi. Tomu bude celkom jedno, že sa celý svet dozvie o tom, čo urobil. Nebude sa usilovať zachovať si nepoškvrnený imidž. Toto je veľmi podstatné. Ak sa niekto snaží o to, aby sa ľudia nedozvedeli o tom, čo sa stalo, ak ich nabáda, aby o tom nehovorili, je to obrovský výkričník! Ak je kladený silný dôraz na odpustenie a slabý na pokánie, v danom prostredí bude vždy prekvitať nespravodlivosť. Tam, kde stačia slová: „Je mi ľúto, ak som ti ublížil“ a kde sa to považuje za pokánie, týranie prekvitá.


Cirkvám chýba sebaskúmanie, sebareflexia. Potrebujú sa pokoriť a mať ochotu počúvať obete. Ako ináč môžu vedieť, že sú medzi nimi vlci, ak nie sú ochotní počúvať ľudí, ktorí vravia: „Tento človek nie je v poriadku.“ Odmietam, keď niekto niekomu hovorí, že musí odpustiť a dôvod je, že – najmä ak vyrastal v cirkvi – dotyčný presne vie, čo je odpustenie. Nie je to pre nich niečo neznáme. Nie je na mne, aby som za nich rozhodovala o odpustení. To je na Bohu. Myslím obzvlášť na obeť, ktorá miluje Ježiša a má s Bohom vzťah. Boh jej v správnom čase ukáže, kedy a ako má toto odpustenie vyzerať. Nemusím ju do toho tlačiť. Potrebuje priestor na smútenie a trúchlenie. Presne takýto postoj potrebuje od cirkvi. Myslím, že odpustenie by ani nemalo byť témou rozhovoru. Jediné,

o čom treba hovoriť, je otázka bezpečia: „Si v bezpečí? Ako ti môžeme pomôcť, aby si bola

v bezpečí?“ A pravda je taká, že keď budú obete týrania v bezpečí, uzdravia sa. Pravdou je aj to, že ľudia sa pozerajú na obete týrania a divia sa, prečo sa tá žena neuzdravuje. No keď je jej stále ubližované emocionálne aj psychicky, nemôže sa uzdraviť.https://www.btr.org/stop-telling-victims-to-forgive/?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTEAAR0kZ5U9cJtuHIXsU2Dqxz8SRkviWnyjPX_E_e_h72gA3W25esIT95VEmVM_aem_ZmFrZWR1bW15MTZieXRlcw