Bežná skúsenosť tých, čo prežili traumu a pracujú na svojom uzdravení je to, že to trvá oveľa dlhšie než si mysleli. Mimochodom, nikdy sme si neboli celkom istí, ako dlho to vlastne „má“ trvať. Nikto nám k tomu nikdy nedal nijaký manuál. Všetko, čo vieme je, že často máme pocit, že to „uzdravovanie“ trvá veky – a niektoré dni si vôbec nie sme istí, či sme sa vôbec niekam posunuli.
Zažil som to. A zažil to každý jeden preživší, ktorý pracoval na svojom uzdravení. Lenže uzdravovanie nie je nejaká „udalosť“, ktorá sa „udeje“. Nie je to nijaký „cieľ“, ktorý si „zaslúžime“, hoci na tom veľmi dlho pracujeme podobne, ako sme pracovali na iných „cieľoch“. Uzdravovanie z traumy je životný štýl. Je to rámec. Je to sada nástrojov, zručností a filozofií, do ktorých sa zapájame a rozvíjame ich, aby sme v živote mohli robiť všetko OSTATNÉ, na čom nám záleží.
Dôvod, prečo môžeme mať pocit, že to ide veľmi pomaly alebo že to trvá celú večnosť je to, že ak to robíme správne, aspekty uzdravovania sa dotýkajú všetkého ostatného, čo robíme alebo čo si myslíme. Netrvá to veky preto, lebo to robíme zle. Máme ten pocit preto, lebo stále pokračujeme vo svojej existencii a ako dlho budeme existovať, tak dlho sa budeme uzdravovať. A to je v skutočnosti dobrá správa.
Uzdravovanie sa z traumy je projekt, ale nie je to projekt, ktorý robíme kvôli nemu samotnému. Nikto nám za to nedá nijaké medaily. Nie je to žiadna súťaž.
Najlepšia analógia, ktorá mi prichádza na myseľ, keď rozmýšľam, aké je to uzdravovať sa z traumy je to, že je to ako filozofické alebo náboženské obrátenie.
Uzdravovanie nie je „náboženské“ v tom zmysle, že sa stávame „členmi“ nejakého náboženstva, ale podobá sa to v tom, že nám môže pomôcť pochopiť a spracovať zvyšok nášho života. Podotýkam, že uzdravovanie sa výrazne líši od náboženstva, pretože v ňom nie sú žiadne morálne konotácie – nikto nepôjde do pekla za to, že urobil nejaké nekonzistentné rozhodnutia a naopak – ak sa nám v uzdravovaní darí, nerobí to z nás „dobrého“ človeka. A tiež odmena za uzdravovanie sa časom prejaví v našom každodennom živote – nie je to o tom, že nás po smrti bude niekto súdiť.
Uzdravovanie môžeme prirovnať aj ku kondičnému režimu. Zahŕňa zručnosti, ktoré sa musíme naučiť, a vytrvalosť, ktorú musíme rozvíjať – ale skutočný prínos uzdravovania, podobne ako prínos kondičného alebo atletického tréningu, je v našej každodennej funkčnosti.
Keď si osvojíme nové náboženstvo alebo filozofiu alebo sa pustíme do nového životného štýlu zameraného na kondíciu, nevnímame, že to trvá „večnosť“. Vnímame to ako vec, ktorú robíme teraz – a budeme ju robiť, pokiaľ nám to bude naďalej fungovať.
Úplne tomu pocitu rozumiem – že to „trvá večnosť“. Chceme čím skôr vidieť veľký rozdiel v tom, ako sa cítime a ako fungujeme. Tak dlho sme sa trápili a máme toho po krk. Nechceme si na seba naložiť ďalšiu vec, s ktorou budeme ďalej zápasiť.
Vtedy je užitočné zmeniť svoj pohľad.
Uzdravovanie sa z traumy nie je puzzle, ktoré musíme vyriešiť ani súťaž, ktorú musíme vyhrať – je to sada mentálnych a behaviorálnych nástrojov, ktoré nám pomôžu vyriešiť všetky OSTATNÉ puzzle v našom živote, vyhrať všetky OSTATNÉ súťaže.
Uzdravovanie netrvá veky. Uzdravovanie je tu, aby nás podporovalo tak dlho, ako to budeme potrebovať. Je to náš priateľ.
To zvládneš.
Dr. Glenn Patrick Doyle