Podľa mojej skúsenosti druh sebasúcitu, ktorý je pri uzdravovaní sa z traumy potrebný, nie je obzvlášť citlivý, čo väčšine preživších vyhovuje, pretože nie sme obzvlášť na tie citlivé veci – aspoň pokiaľ ide o naše vlastné uzdravovanie. Ak je niečo, čo preživší nenávidia, tak to je nejaké „rozmaznávanie“. Ani jeden preživší, s ktorým som sa stretol, nechcel byť „rozmaznávaný.“ V skutočnosti väčšina z nich túto predstavu absolútne nenávidela. V skutočnosti je oveľa pravdepodobnejšie, že nebudeme mať prístup k zdrojom či podpore, ak by mal byť ich súčasťou čo i len náznak „rozmaznávania“. A to je dôvod, prečo je sebasúcit, ktorý je súčasťou uzdravovania sa z traumy, taký zložitý. To, že sebasúcit je nejaké zľahčovanie, je mýtus. Zdá sa, že niektorí si myslia, že aby sme boli k sebe súcitnejší, musíme byť menej zodpovední, menej zúčtovateľní. Nič nemôže byť viac vzdialené od pravdy. Uzdravovanie sa z traumy je v drvivej väčšine práve o zodpovednosti – a skutočný mýtus je, že medzi súcitom a zodpovednosťou je akýsi konflikt.
Sebasúcit neznamená hľadať výhovorky.
Súcit neznamená mať nejaký nižší štandard zodpovednosti či zúčtovateľnosti.
Sebasúcit znamená zámerne sa usilovať byť voči sebe láskavý, milosrdný a chápavý, čo nie je v nijakom konflikte s radikálnou zodpovednosťou.
Pravdou je, že väčšina prevživších je na seba oveľa tvrdšia a prísnejšia než je potrebné.
Na seba sme oveľa prísnejší než by sme boli na kohokoľvek iného v našej situácii.
Sme na seba oveľa tvrdší, než by si vyžadovali akékoľvek fakty o našej situácii.
Pre preživších je v skutočnosti veľmi jednoduché byť na seba krutí, pretože vďaka traume a zanedbávaniu sme takto nastavení. Veľmi často žijeme v omyle a máme pocit, že si samotnú traumu či bolestivé reakcie „zaslúžime.“ Pre väčšinu preživších je oveľa ťažšie byť voči sebe súcitní.
Prečo je sebasúcit taký dôležitý? Pretože uzdravovanie sa z traumy je proces opravovania a pestovania nášho vzťahu so sebou samým. V snahe nanovo vybudovať naše puto s našimi vlastnými časťami a vnútorným dieťaťom musíme brať do úvahy ich bolesť a perspektívu z pozície úprimného prijatia, otvorenosti a starostlivosti, záujmu – a spôsob, akým to vyjadrujeme, je súcit so sebou samým.
Rozmýšľajme o tom takto: chceli by ste rozvíjať či opraviť vzťah s niekým, kto by voči vám po tom, čo ste prežili veľmi ťažké obdobie, nebol súcitný?
Chceli by ste rozvíjať či napraviť vzťah s niekým, kto by vás neustále bral na zodpovednosť za veci, ktoré ste nespôsobili, nechceli a nemali pod kontrolou?
Chceli by ste rozvíjať či napraviť vzťah s niekým, kto nezažil to, čo ste zažili vy a ani by voči vám nemal žiadnu empatiu?
Ani ja by som to nechcel – no nanešťastie sa presne tak správame k svojim vlastným častiam a vnútornému dieťaťu.
Sebasúcit pri uzdravovaní sa z traumy nie je len nejaká abstraktná, citlivá a dobrá nálada, ale je to veľmi praktický nástroj. Používame ho ako ostatné nástroje potrebné na vybudovanie niečoho trvalého. Nie je pre tých, čo hľadajú ľahkú cestu. Ak na nej chceš zostať, tak sa môžeš naďalej nenávidieť, pretože presne toto je často tá prednastavená „ľahká“ cesta. Sebasúcit je len pre tých, ktorí chcú realistické a trvalé uzdravenie. A pre nás, čo to chceme, je sebasúcit nenahraditeľný nástroj.
Dr. Glenn Patrick Doyle