Žalm 46:2-3
„Boh je naše útočisko a sila, osvedčená pomoc v súženiach. Preto sa nebudeme báť, hoci by sa zem prevrátila a vrchy by sa klátili uprostred mora.“
Ráno vždy vstávam prvý, no nie som dlho sám. Okolo piatej – šiestej počujem, ako sa otvárajú dvere do spálne, prejdú nimi malinké krôčiky, ktoré potom v prítmí zbehnú dole do haly. Moja dvojročná dcérka Reese vstáva pred ostatnými a trávi so mnou skoré rána. Tento čas patrí k mojim najobľúbenejším.
Pred pár dňami som sa zobudil a bol som veľmi unavený. Bolo okolo piatej a Reese za mnou prišla okolo štvrť na šesť. Pýtala si hrozienka, tak som jej ich podal. Keď som tam stál a snažil sa prebrať, v mysli sa mi premietali moje strachy – strach o budúcnosť mojich detí, strach o našu planétu, strach o osud tých, čo teraz tak veľmi trpia. Moja myseľ veľmi chcela nájsť niečo, čo by jej zabránilo v tom, aby ju premohla úzkosť.
Snažil som sa upokojiť a pozeral som sa na Reese. Nikdy nezabudnem, čo som videl. Bola v jej kvietkovanom pyžamku so strapatými blonďatými vláskami a s výrazom úplného blaha na usmiatej tváričke s jamkami na lícach krútila sa ako balerína a popritom si pochutnávala na hrozienkach.
Keď si všimla, že sa na ňu usmievam, okamžite sa zastavila, pozrela na mňa svojimi veľkými modrými očami a povedala: „Chceš sa so mnou točiť, ocko?“ Oči mi okamžite zaliali slzy nad tou krásou a radosťou, ktorú som videl. Povedal som jej: „Určite, moje zlato!“ A potom sme sa obaja točili ako baleríny a potichu sa smiali v tlmenom rannom svetle.
Bol to jeden z tých ranných momentov, ktorý si navždy zapamätám. Pri všetkých významných udalostiach v jej budúcom živote, ktoré po jej boku prežijem, si budem pripomínať tieto rána s mojím malým dievčatkom a naše spoločné točenie v kuchyni.
Keď na tie chvíle myslím, nemôžem si pomôcť, ale považujem to za niečo posvätné. Bolo to ako kúsok neba. Ako chvíľa, v ktorej chceš zostať navždy. Taká, ktorú nevieš opísať bez toho, aby si nepovedal: „Bol tam Boh.“
Keď si spomínam na jej usmievavú tvár, vidím tam absolútnu slobodu a bezpečie, ktoré prežívala. V tej chvíli bola taká šťastná, taká plná radosti, že svoje pocity chcela prejaviť tancom. A to, čo sa nedá ničím vyvážiť, bol fakt, že tú radosť chcela zdieľať so mnou. Chcela, aby som mal na nej podiel aj ja. Bolo to nesmierne posvätné. Sväté.
Každý by sa mal tešiť zo života
Nemohol som si pomôcť, len som uvažoval, že jej slobodu, nadšenie a radosť by malo prežívať každé dieťa. Každá rodina. Každý človek. Každá živá bytosť. Tragédia je, že všetci máme zdroje a schopnosti, aby sme to mohli robiť. Máme schopnosť starať sa jeden o druhého a o našu planétu spôsobmi, ktoré by nám priniesli toľko veľa radosti a prekvitania. No znovu a znovu je to tak, že moc a bohatstvo si užíva len zopár ľudí, kým ostatní sú vykorisťovaní, trpia a zápasia a celá planéta je pustošená, aby uspokojila nenásytnú chamtivosť. Z toho plynuli všetky tie moje strachy, ktoré mi leteli mysťou predtým, než som sa točil v kuchyni s Bohom.
Táto skúsenosť mi pripomenula Žalm 46:2-3: „Boh je naše útočisko a sila, osvedčená pomoc v súženiach. Preto sa nebudeme báť, hoci by sa zem prevrátila a vrchy by sa klátili uprostred mora.“ Hoci sa zdá, že všetko okolo nás sa rúca, stále môžeme dôverovať Bohu, nachádzať uňho pomoc a útočisko.
Pre mňa je často ťažké takto sa držať Písma a to hlavne tvárou v tvár premáhajúcej nespravodlivosti a krutosti, ktorej svedkom sme každý deň. Žijeme v časoch súženia. Vidíme, ako sa zem ničí. Kde je naša pomoc? Kde je útočisko pre tých, čo trpia?
A práve preto mi prekáža tvrdenie, že „evanjelium nie je politické.“ Sám Ježiš povedal, že prišiel, aby priniesol dobrú správu chudobným. To je politické. Ježiš povedal, že prišiel oslobodiť utláčaných. To je politické. Ježiš povedal: „Dovoľte maličkým, aby prichádzali ku mne.“ To je politické. Ježiš nás učil, aby sme sa modlili k Bohu za to, aby mal každý chlieb. To je politické. Ježiš nás učil, že sa máme modliť: „Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi.“ To je politické. Mať rád svojho blížneho ako samého seba je politický skutok. Láska je tou najpolitickejšou vecou. Presadzuje svet, v ktorom sú všetci ľudia i celé stvorenstvo milovaní a je o nich postarané. Politickejší rozmer to už ani nemôže mať.
Ježišovo evanjelium však rozhodne nie je nástroj na uchvátenie moci ani na ospravedlnenie hromadenia bohatstva – čo je presne to, ako dnes vyzerá značná časť politiky. A to všetko sa v našej krajine často deje v mene „kresťanstva“, čo je tragédia. Túžba po tom, aby mal každý všetko, čo potrebuje, aby bolo postarané o našu planétu, nie je „komunizmus“; je to posvätné. Je to láska.
Reese ma v to ráno pozvala do útočiska pokoja a radosti. Pozvala ma tancovať s nespútanosťou a radikálnou dôverou, hoci všetko okolo mňa vravelo, aby som robil pravý opak. Pozvala ma, aby som si vybral nádej a odvahu a to aj napriek tomu, že čelíme reálnym obavám. Myslím si, že presne tak vyzerá a taký pocit prináša nachádzanie útočiska v Bohu v dnešnej dobe. Vyzerá to ako vidieť všetky reálne problémy vo svete a namiesto toho, aby nás premáhali, zotrváme v tom, že im spoločne budeme čeliť s odvahou a radosťou, ktoré vychádzajú z toho, že vzájomne zdieľame útočisko. Vyzerá to, ako keď vnímame radosť ako prejav odporu. Vyzerá to ako dôvera v to, že láska bude mať posledné slovo a to aj v týchto ťažkých prítomných časoch. Vyzerá to, ako keď sa točíme s Bohom v kuchyni.
Modlitba
Ježiš, náš svet je plný beznádeje a strachu.
Všade, kam sa pozrieme, vidíme dôvody na zúfanie.
Potrebujeme, aby si nám ukázal, ako vyzerá útočisko vo svete, ako je ten náš. Potrebujeme vedieť, ako mať radosť aj keď čelíme tým, ktorí nám chcú rozdrviť dušu. Potrebujeme odvahu, aby nás definovala nádej a nie strach.
Buď našou pomocou v časoch súženia, aby sme aj my mohli byť pomocou pre druhých, ktorí tiež prežívajú trápenie.
Modlime sa v tvojom mene.
Amen
Benjamin Cremer