Budeme sa zaoberať príbehom dobrého Samaritána. Je to veľmi známy príbeh, no budeme sa naň pozerať z trocha iného pohľadu. Téma reagovania cirkvi na týranie nie je príjemná, ale práve túto tému má Boh na srdci a dostáva sa do popredia. V prvých veršoch Júdovho listu je napísané – parafrázujem: „Naozaj by som chcel hovoriť o spáse, o viere a o tom ostatnom, no vnímam povinnosť hovoriť o niečom inom, pretože sa medzi vás vkradli falošní učitelia.“ Celý tento list je o falošných prorokoch a falošných učiteľoch. Nie je to zábavný list. Hovorí sa tu o Božom súde, o silných veciach, o varovaniach a presne tento pocit mám v súvislosti s touto témou. Je veľa vecí, o ktorých by som hovoril oveľa radšej ako o tom, ako cirkev reaguje na týranie. Nie je to príjemná téma, ale je ignorovaná. Musíme ju v cirkvi začať riešiť, zaoberať sa ňou, porozumieť jej, pretože vo všeobecnosti sme to ako cirkev nezvládli a dopustili sa omylu. A táto téma presne zapadá do našej vízie.
Zdá sa, akoby to bolo už veľmi dávno, keď začal rok 2020. Na prelome januára a februára som kázal na tému „Vízia na rok 2020 a ďalej“. Hovoril som o tom, prečo je rozrušené moje srdce a srdcia našich starších. Hovorili sme o tom, modlili sme sa za to a potom som kázal o tom, že máme byť akýmsi centrom, zdrojom pre tento región, že naším prvoradým cieľom má byť, aby sme boli domom modlitby. Máme modlitby každý deň, lebo vieme, že bez Boha nemôžeme urobiť nič. Ale tiež sme povolaní k tomu, aby sme boli centrom pre uzdravovanie a obnovu, miestom, kde ľudia budú oslobodzovaní a uzdravovaní emocionálne, fyzicky, oslobodzovaní od démonického útlaku – o tom bude konferencia na konci októbra. A takisto som hovoril o tom, že súčasťou nášho povolania je postaviť sa za tých a slúžiť tým, ktorí sú obeťami týrania, rôznych druhov týrania. A v tej vízii sú ešte ďalšie veci, ale toto tu presne zapadá.
V Lukášovi 10 je príbeh o dobrom Samaritánovi. Verím, že je to prorocký obraz o tom, ako by cirkev mala reagovať na týranie. Je to známy oddiel, ale budem sa naň pozerať trochu iným spôsobom. Kvôli úspore času začnem až v 30. verši. V tejto kapitole sa píše o rôznych veciach, ale potom sa zákonník pýta Ježiša: „Kto je môj blížny?“ Chcel ho otestovať. Je to veľmi zaujímavé. Namiesto toho, aby mu Ježiš povedal, kto je jeho blížny, mu povedal, ako byť blížnym. Všimli ste si to niekedy? Celkom na konci je napísané: Choď a rob aj ty tak.
V tomto odseku sa píše: „Istý muž išiel z Jeruzalema do Jericha.“ Je to vzdialenosť asi 10 míľ, čo je dosť ďaleko. A bolo známe, že cesta prechádzala cez oblasti, ktoré boli dosť nebezpečné, kde sa mohli ukrývať zlodeji a útočiť na pocestných. Píše sa tam, že tento muž padol do rúk takýchto zlodejov, ktorí mu strhli odev, zranili ho a zanechali ho polomŕtveho. Čo to znamená byť polomŕtvy? Ako sa to dá zmerať? Je v zlom stave. Asi je v bezvedomí, nemôže sa hýbať, zrejme je dezorientovaný. A teraz išiel dookola kňaz a keď ho zbadal, obišiel ho druhou stranou. Podobne urobil Lévita. Ale potom prišiel Samaritán a keď ho zbadal, prišiel k nemu a mal s ním súcit. Išiel k nemu, obviazal mu rany, nalial mu do nich olej a víno, naložil ho na svojho osla, odviezol do hostinca a postaral sa o neho. Ďalší deň, keď odchádzal, vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal, aby sa oň staral a čokoľvek naviac ho to bude stáť, zaplatí mu to, keď sa bude vracať späť.
Takže ktorý z tých troch bol jeho blížny? On mu odpovedal – ten, ktorý mu prejavil súcit. A Ježiš mu povedal: Choď a rob aj ty tak. Tento oddiel má veľa aplikácií, ale to, o čom chcem dnes hovoriť, je prorocký obraz o obeti týrania a toho, ako cirkev nanešťastie veľmi často zlyháva vo svojej reakcii vo vzťahu k obeti týrania. Toto nie je nič ako 50:50. Toto nie je nič ako dvaja ľudia, ktorí sa pobijú, aby videli, ktorý z nich vyhrá. Nie je tam žiadna vzájomnosť. Je tam jasná obeť a jasní páchatelia. Toto bol človek, ktorý si žil svoj život, robil si svoje veci a bol na svojej ceste. A zlodeji si ho vybrali za terč. Bol prepadnutý a stal sa obeťou útoku. Bol okradnutý, okradli ho o jeho dôstojnosť. Premýšľajte o tom. Je to symbolické. Biblia hovorí, že zlodej prichádza, aby kradol, zabíjal a ničil. Strhnutie šiat znamená zbavenie dôstojnosti, zbavenie osobnosti tohto človeka, jeho nevinnosti, identity. Toto je stav, v ktorom sa nachádza veľa ľudí presne teraz, dokonca aj v tejto miestnosti. Fyzicky môžeš vyzerať v poriadku, nikto ani nemusí vedieť, čo sa deje, ale v tvojom vnútri je to tak, akoby si ležal na kraji cesty a krvácal – okradnutý o dôstojnosť. Toto je obraz rôznych druhov týrania.
Jeden z omylov, ktorého sa veľmi často dopúšťame je to, že za týranie považujeme iba fyzické násilie a nerozoznávame ďalšie typy týrania – psychické, emocionálne, verbálne. Zdá sa, že sexuálne zneužívanie vieme rozpoznať častejšie. Ďalej je to duchovné týranie. Mimochodom, toto nie sú psychologické pojmy. Je to v Biblii. Ľudia hovoria, že o verbálnom týraní sa v Biblii nehovorí. V Biblii sa o deštruktívnych a zraňujúcich slovách hovorí ako o násilných zbraniach. Sú prirovnávané k jedu, k mečom, k šípom, k hadiemu jedu. Slovné týranie je ako vraždenie pomocou slov. K duchovnému týraniu dochádza, keď sa Božie slovo alebo človek postavený v pozícii duchovnej autority alebo Božie veci používajú na manipulovanie, kontrolovanie, utláčanie alebo dominovanie nad druhou osobou. Môže k tomu dochádzať zo strany duchovných vodcov, jednotlivcov v cirkvi, môže sa to diať v manželstve, v rodine. Neviem, koľkí z vás to vedia, ale v cirkvi je veľmi rozšírený problém týrania. Je to tak – v tomto národe a vo všetkých národoch. Problém týrania v cirkvi je veľmi veľmi rozšírený. S manželkou sme za posledných vyše 15 rokov slúžili rôznym ľuďom – boli to ľudia, ktorí boli sexuálne zneužívaní alebo sa nachádzali v rôznych skutočne zlých situáciách, no v posledných rokoch to bolo ako prebudenie do reality veľmi rozšíreného problému, ktorý je v cirkvách a denomináciách dlho a Boh na to zasvietil práve v tomto období.
Myslím, že to bolo na začiatku roku 2019, kedy som povedal, že toto bude rok odhaľovania. Bol to rok odhaľovania a je to viac ako rok – je to obdobie odhaľovania – videli sme rôzne odhalenia sexuálnych predátorov v cirkvách, v celých systémoch, v celých denomináciách – vo všetkých denomináciách. Nie je to len v jednej denominácii. Videli sme škandály v katolíckej cirkvi. No počuli sme hlásenia z denominácie Južných baptistov, kde došlo k stovkám prípadov sexuálneho zneužívania zo strany duchovných, či to boli starší alebo pastori. Je to epidémia. Domáce násilie, ku ktorému dochádza v manželstvách v cirkvi. A tí, ktorí sa ho dopúšťajú, môžu byť pastori/kazatelia, starší, členovia chválospevky, lebo žijú dvojaký život, podvádzajú a klamú. Na verejnosti vystupujú istým spôsobom, no v súkromí sa správajú úplne inak. Je to pokrytectvo, maska, dvojaký život.
Myslím, že je dôležité povedať, aby sme stav obete nevnímali ako jej trvalú identitu. No je takisto veľmi dôležité, že ak je niekto obeťou týrania, musíme to potvrdiť, uznať, musíme to nazvať pravým menom. Tento muž v našom príbehu bol obeťou. Bola tam obeť a bol tam páchateľ alebo páchatelia. A my nemôžeme prísť k obeti a povedať jej: „No tak sa opráš a netvár sa ako obeť.“ Samozrejme, že táto osoba by nemala zostať obeťou do konca svojho života, ale rovnako dôležité je rozpoznať, že to, čo sa stalo, bolo nespravodlivé, zlé a nikdy sa to nemalo stať. To nie je podľa Božieho srdca. Takže to musí byť potvrdené, uznané – nie ako trvalá identita, ale ako realita toho, čo sa naozaj stalo. Viem, že teraz tu sedia ľudia – nie preto, že som prorok, ale iba na základe štatistiky – ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní a celý svoj život ste to museli v sebe potláčať, dusiť a tváriť sa, že sa to nikdy nestalo a snažili ste sa na to zabudnúť. Možno vo vašej rodine je taká kultúra, kde sa o tom nesmie hovoriť, možno ste v cirkvi, kde to nikto nerieši. Len to potlačte a choďte ďalej. Len odpusť a zabudni. Len to zo seba stras a tvár sa, že sa to nikdy nestalo. Nie. Treba o tom hovoriť, treba to uznať, potvrdiť, že sa to stalo. Nie, nie je to v poriadku. Stala/Stal si sa obeťou. Nemusíš zostať na tom mieste, ale musí to byť rozpoznané, uznané.
Vo všeobecnosti cirkev zlyhala v tom, ako reaguje na týranie. Hrozná pravda je, že pre cirkev je viac bežné, že je bezpečným útočiskom pre tyranov a páchateľov, než by bola bezpečným miestom pre obete týrania. A je na to veľa dôvodov. Jeden z nich je čistá ignorácia – nevieme o tom, nerozumieme tomu, nezaujíma nás to, nerozpoznávame to. Ďalším dôvodom sú naše presvedčenia – to, ako sme zvyknutí fungovať, naše tradície… toto nie je v poriadku. Takže prečo v tom cirkev zlyhala? Všimnite si, že v našom príbehu o dobrom Samaritánovi leží obeť na kraji cesty a prvý človek, ktorý ju zbadá, je kto? Kňaz. Odborník na svojom mieste. Človek, ktorý reprezentuje Boha. Človek, ktorý trávi čas v chráme, v cirkvi, slúži tam – teda pastor, kazateľ, vedúci nejakej zborovej/cirkevnej služby. Druhý človek je Lévita – takisto slúži v chráme, uctieva Boha, slúži mu. A títo dvaja ho obídu. Viete si predstaviť, že idete po ceste a všimnete si, že na kraji leží niekto v bezvedomí, krváca, stoná a vy ho obídete a idete ďalej? Viete si to predstaviť? To bol kňaz a Lévita. Ale presne toto robíme my v cirkvi. Niekedy je to zámerné, inokedy nie. Ale my sme presne takí istí ako ten kňaz a Lévita – nechce sa mi tam ísť, nechcem si špiniť ruky, je to príliš zložité, nie je to moja úloha, nechám to na iných. Toto často robíme. Takto sa často správame k obetiam. Prečo je to tak?
1. Sme naivní, nevidíme zlo, sme pokrytci, sme naivní vo vzťahu k týraniu. Vôbec nerozumieme podstate toho, ako týranie funguje. U mňa to bolo tak, že som to vnímal iba ako správanie – akože ten človek nedokáže ovládať svoje ústa, vie sa veľmi nahnevať, len sa z toho potrebuje oslobodiť a niečo s tým urobiť. Takže som dokázal rozpoznať správanie a vedel som, že je to nesprávne, ale vôbec som nerozumel tomu, aké je za tým myslenie, cyklus a hĺbka. Nie je to len jednoduchá vec. Nerozumieme tomu, ako týranie funguje. Je to cyklus týrania, podvod, klamstvo a v mnohých prípadoch títo tyrani nestoja o to, aby z toho boli oslobodení. A tento cyklus sa neustále opakuje. Dôjde k incidentu týrania, potom môže byť vnímanie akéhosi žiaľu, ale je to falošné, falošné pokánie a pokračuje to ďalej – je to plné podvodu, klamstva, pokrytectva, kde sa dotyčný inak správa na verejnosti a inak v súkromí. A ak tomu nerozumieme, celkom nesprávne sme túto situáciu diagnostikovali. Sme naivní a nechceme veriť tomu, že vlci naozaj existujú. Biblia hovorí o vlkoch. O vlkoch, ktorí vyzerajú ako ovce. Ako sa človek dostal do tohto bodu? Neviem, je veľa spôsobov. Určite sa takým nestal za jednu noc, ale cez sériu vlastných rozhodnutí a činov, odmietaním Božieho života, usvedčovania z hriechu, odmietaním Božieho slova – a potom príde čas, kedy sa dostane do tohto stavu. Ale my ani nechceme veriť tomu, že vlci existujú. Lenže Biblia nás pred nimi varuje. Ježiš nás pred nimi varuje. Nový Zákon nás o tom varuje. Apoštol Pavol varuje cirkev pred vlkmi. Lenže my sme naivní. Prvý krok k tomu, aby sme týchto vlkov zbadali, je presvedčenie, že vlci existujú. Ak neveríš, že vlci existujú, že môžu byť medzi nami, v našom zbore, nikdy to neuvidíš. Prečo je to dôležité? Pretože spôsob, ako jednáš s vlkom, je celkom iný ako spôsob, akým jednáš so zranenou ovcou. Ale ak sme naivní, tak to nevidíme a jednoducho to obchádzame. Sme naivní voči pokrytectvu, podvodu, falošnému pokániu – to je to, čo robia títo tyrani.
Tu nehovoríme o niekom, kto len zakopol a padol do hriechu či o nejakom morálnom zlyhaní. Hovoríme o situácii, kedy človek žije životným štýlom podvodu. To sú dve celkom rozdielne veci. Musíme sa to naučiť rozlišovať. Niekedy môže človek padnúť do hriechu a potom urobí pokánie. O tom nehovorím. Hovorím o ľuďoch, ktorí žijú v hriechu roky, je to ich životný štýl, kedy na verejnosti možno kážu, cestujú, možno je to starší zboru, ktokoľvek v zbore, no za dverami domu žijú úplne iný život. Sexuálne zneužívajú ľudí alebo doma týrajú svoju manželku a deje sa to celé roky. Toto nie je človek, ktorý morálne zlyhal. Musíme zmeniť svoj zaužívaný jazyk a to, ako o týchto veciach rozprávame. Hovoríme: „No, on morálne zlyhal“. A potom o niekoľko mesiacov už stojí za kazateľňou. A po pár rokoch sa to isté udeje znova – príde sa na to. Nikdy nedošlo k pravému pokániu. Viac nám záležalo na tom, aby sme ich dostali späť za kazateľňu. Sme príliš naivní, pokiaľ ide o povahu týrania.
2. Druhý dôvod, prečo sme zlyhali. Nechceli sme sa vyhraniť – zaujať jasné stanovisko, postaviť sa na správnu stranu. Nechceli sme, aby sme vyzerali ako tí, čo súdia. Ospravedlňovali sme to tým, že nepoznáme celú pravdu, a že na vine sú vždy obidve strany a že každý má svoju pravdu. Nuž, všetci sme hriešni. Aj v príbehu o dobrom Samaritánovi boli všetci hriešni, ale nie každý bol tyran, nie každý bol zlodej. Áno, ani ten pocestný nebol dokonalý. Ale stal sa obeťou týrania. Zvykli sme si používať to klišé, tie náboženské výroky: „Nemôžeme súdiť.“ „Všetci sme hriešni.“ „Musíme milovať všetkých“… nechceme sa postaviť na niečiu stranu. Nechceme zostať pri tom človeku tak, ako dobrý Samaritán povedal, že s ním zostane, že mu obviaže rany, bude doň investovať, zostane pri ňom. Končí to tak, že máme väčšie sympatie voči tyranovi: „Je to zlomený človek. Keby tak naozaj zakúsil Božiu lásku, zmenilo by sa to, potrebuje len niekoho, kto ho bude podopierať…“ Chápem to. Všetko to znie veľmi pekne a v bežných situáciách to je pravda. Ale zo skúseností viem, že tyrani sú ľudia, ktorí majú dostupné zdroje, majú prístup k tomu najlepšiemu učeníctvu, ku všetkému, čo potrebujú, lenže oni nerobia skutočné pokánie. A dôvod, prečo v tom pokračujú ďalej, nie je to, že by nezažili Božiu lásku, že by nezažili učeníctvo, že by nemali prístup k pomoci, k poradenstvu, k oslobodeniu, ale je to preto, že TO NECHCÚ! Niektorí ľudia sa nezmenia kvôli jedinému dôvodu: NECHCÚ SA ZMENIŤ. Boh nikoho nenúti, aby sa zmenil. Boh nikomu nevnucuje svoju vôľu, nikoho nasilu nemení. Nie je to ani tvoja práca, ak si obeť, aby si tyrana zmenila. Nie je to tvoja práca, aby si v tom naveky zostala a znovu a znovu prechádzala cyklom týrania a dúfala, že už možno teraz, už možno teraz, už možno teraz sa zmení. Nie. Tvoja práca nie je zmeniť toho človeka a nie je to ani tvoja zodpovednosť.
Takže cirkev musí začať robiť toto: V situácii, kde je jasný páchateľ a jasná obeť, je vždy správne postaviť sa na stranu obete. Nie každá situácia je rovnaká, nie každá situácia je jasná. Tento príbeh o Samaritánovi je veľmi jasný. Niekedy to také jasné nie je a ja nechcem, aby dochádzalo k falošným obvineniam. No chcem povedať, že obrovská väčšina ľudí, ktorí začnú hovoriť o tom, čo sa im deje, hovorí absolútnu pravdu. Všimnite si, že dôraz, ktorý kladie dobrý Samaritán, je uzdravenie obete, nie rehabilitácia zlodejov ani snaha získať si ich. Na to nebol kladený žiadny dôraz. Nehovorím, že to nemáme skúsiť, ale hovorím, že máme dávať dôraz tam, kde ho dával Ježiš. A znovu chcem povedať, že na základe mnohých skúseností sa to deje asi takto:
Povedzme, že Jim je známy pastor, ktorý cestuje po celom svete a je to sexuálny predátor. Chodí po svete, káže, je cítiť vanutie Ducha, má niečo, čo vyzerá ako mocné pomazanie, má dar reči. Prečo je to tak? Pretože možno pred 10 rokmi bol pomazaný a chodil s Bohom, ale postupne sa stále viac odkláňal a začal žiť dvojaký život. Viete, čo sa stalo? Prvý raz, keď sa to stalo, neurobil skutočné pokánie. Potom si povedal: „Ešte stále môžem kázať, ten dar stále funguje a nebol som prichytený.“ A potom sa to stane znova a znova a deje sa to celé roky, sexuálne zneužíva ženy, je to vzorec – možno 20, 30, 50 žien. Toto sú skutočné veci, ktoré sa dejú. Nakoniec sa na to príde. Neprišlo sa na to preto, lebo činil pokánie, ale preto, že bol prichytený. Toto sa deje. Ak človek naozaj činí pokánie, ak vyjde na svetlo, ak to vyzná predtým, ako je prichytený, je to dobré znamenie. Je ťažké povedať, či človek robí skutočné pokánie, keď to vyznáva iba preto, lebo bol prichytený – pretože teraz už musí, už je zatlačený do kúta. Teraz sú dôkazy aj svedkovia. A viete, čo sa deje neustále dookola? Vidím to na sociálnych sieťach – každý začne povzbudzovať páchateľa: To už bude v poriadku, vrátiš sa späť, budeš slúžiť, čakáme na obnovu tvojej služby… a nikto nepomyslí ani na jednu z tých 50 žien, ktoré majú zničený život. Niektoré z nich majú samovražedné myšlienky, niektoré z nich odpadli od viery, niektoré už nedokážu veriť v Boha, pretože človek, ktorý reprezentoval Boha, ich zneužil. Ani jedna myšlienka na tie ženy, na tie obete… Každý povzbudzuje len jeho, narcistu. Všetko, na čom mu záleží, je pozornosť. A teraz ho ľudia chvália. Ten človek by mal niekam odísť a roky sa neukázať. Nikdy by nemal byť na verejnosti a ľudia by ho nemali chváliť. Nehovorím, že nemôže byť obnovený, ale nech je to pravé pokánie, nech je vidieť ovocie pokánia. A dôraz nemá byť kladený na obnovu služby tohto človeka, ale na všetky jeho obete.
Presne to isté platí v situáciách domáceho násilia, týrania. Dôraz má byť kladený na ženy, ktoré sú lapené v pasci tyranizujúcich cyklov, tyranizujúcich vzťahov. Vidím to znova a znova a znova. Hovorím vám, že toto je obrovský problém v cirkvi. Nikdy som o tom nevedel. Zistil som to len pred pár rokmi, keď ma k tomu Pán priviedol spolu s mojou manželkou. Nemohli sme veriť príbehom tých žien, ktoré sme počúvali. Keď sme s nimi hovorili, museli sme plakať. Nedokážete si predstaviť, čo sa odohráva v tých domovoch. Neverili by ste tomu. Sú to ľudia, ktorí chodia do cirkvi. Títo muži sú tzv. kresťania. Je mi ľúto, ale ak to robíš, nie si kresťan. Kresťan má žiť ako Kristus. Väčší dôraz kladieme na dary ako na integritu a charakter. Aj dary sú dôležité. Ale integrita a charakter sú dôležitejšie.
3. Tretí dôvod prečo sme zlyhali je to, že sme si nechceli špiniť ruky alebo tomu venovať energiu a čas, ktorý si to vyžaduje. Poviem vám niečo: Áno, stojí to veľmi veľa a je to veľmi zložité, nechutné. Opýtajte sa Samaritána. Aj on mal svoj život. Aj on bol na ceste niekam, ale prerušil to – dovolil, aby mu to narušilo život. Keď ho zbadal, pocítil súcit. A niečo ho to stálo – venoval mu svoj čas, zdroje, olej, víno, peniaze, strávil pri ňom noc, prerušil svoj program, svoje plány a potom povedal, že všetko nad to doplatí, bol ochotný investovať – čas, peniaze, energiu, zašpinil si ruky. Veľa to stojí a zašpiníte sa. Je oveľa ľahšie to ignorovať, prejsť na druhú stranu cesty, tváriť sa, že to nevidíš. Ale ako to môžeš urobiť? Keď to raz vidíš, už to nemôžeš nevidieť. Nedá sa to. Nedá sa to ignorovať. Ale je oveľa ľahšie nerýpať do toho, nekomplikovať si život, všetko nechať tak, ako to bolo doteraz. Zažijete nepochopenie, spory, ohováranie, očierňovanie. Keď sa postavíte na stranu toho, kto sa stal terčom týrania, aj vy sa stanete terčom. Taká je pravda. Keď vstúpite do tej situácie a postavíte sa na stranu týraného a rozhodnete sa urobiť to, čo môžete – samozrejme, nemôžete urobiť všetko, ani Samaritán nemohol, nie sme Boh, ale môžeme urobiť svoj podiel – tak aj vy sa stanete terčom. Ale čo hovorí Ježiš? Hovorí, že keď dobrý pastier vidí prichádzať vlka, kladie svoj život za ovce. Predajnému človeku je to ukradnuté – tomu záleží len na peniazoch. Toto je pastva, kde má byť cirkev. Keď to raz vidíš, nemáš na výber. Keď to Samaritán videl, musel to urobiť. Sme poháňaní Božou láskou, Božím srdcom.
4. Štvrtý dôvod, prečo cirkev zlyhala – učíme o odpustení, ale nie o hraniciach – ako keby sa to vylučovalo. Ako keby to bolo tak, že keď odpustíš, nemôžeš mať hranice. To nie je pravda. Nútime obeť, aby rýchlo odpustila. Odpustenie je dôležité. Ježiš nás volá, aby sme odpustili. Ale zle rozumieme tomu, čo je odpustenie a potom sa to používa proti obeti. Zatlačíme ju späť do pozície, kde je opäť týraná. Či to bolo zámerne alebo nie, my ľudí učíme, že odpustiť znamená to, že viac nemáš nijaký hlas, nemáš na výber, si rohožka, po ktorej budú šliapať. Jednoducho odpusť a koniec. Odpustenie je obrovská súčasť cesty uzdravovania, ale niečo vám vysvetlím: môžeš odpustiť a zároveň si držať hranice. Hranice sú kľúčom pre akýkoľvek zdravý vzťah. Hranice predstavujú rozdielnosť medzi tebou a tým druhým. Hranice znamenajú, že môžeš povedať nie, áno, že môžeš byť človekom, akým ťa Boh stvoril. Každý zdravý vzťah má hranice.
Už som hovoril, že týranie chápeme zle, že si myslíme, že je to len fyzické týranie. Týranie je o kontrole a dominácii a deje sa to spôsobom, kedy tyran ponižuje alebo ničí osobnosť a identitu druhého človeka a zneucťuje jeho vôľu. Je to oveľa viac než správanie. Je to nastavenie mysle. Myseľ tyrana je nastavená kontrolovať, dominovať, nárokovať si – ja mám nárok požadovať, brať si od seba to, čo sa mi zachce, pretože to chcem. Nie je tam nijaká zodpovednosť. Obeť je jeho vlastníctvo a vôbec nerešpektuje jej hranice. A k tomu používa všetko potrebné – fyzické násilie je prostriedok kontroly, psychické týranie, manipulácia, zákerné hry – to všetko sú prostriedky kontroly, emocionálne týranie, ponižovanie, verbálne týranie – prostriedky kontroly. Sexuálne zneužívanie – je to pôžitok, ale aj prostriedok kontroly. Všetko je to o kontrole a dominancii. Môžeš odpustiť a mať hranice. Príklad: Povedzme, že rekonštruuješ dom a dopredu zaplatíš firme. Firma vezme peniaze, ale neurobí robotu, ktorú má. Okradne ťa. Zavoláš si nabudúce rovnakú firmu? Samozrejme, že nie. Môžeš im odpustiť? Môžeš. Ale nikdy v živote si ich už nezavoláš. Odpustenie neznamená: Vráť sa a budeme spolu robiť ďalší projekt. Príď a znovu ma okradni. Vráť sa a znovu mi ubližuj. Smejeme sa z toho, ale presne toto učíme obete týrania. Už si odpustila, tak to musíš znášať ďalej. Už si odpustila, tak o tom viac nemôžeš hovoriť.
Predstavte si, že by niekto, komu ste zverili svoje dieťa do opatery, ho zneužil. Môžete mu odpustiť? Zavoláte ho znova, aby ho prišiel opatrovať? Nikdy. Bodka. Nikdy v živote nevstúpi do môjho domu. To sú hranice. V tom sme v cirkvi zlyhali, lebo sme ľuďom nedovolili stanoviť si hranice, aby chránili seba alebo druhých. Keď to urobili, obvinili sme ich zo sebectva. Ak si vo vzťahu týraná, môžeš si stanoviť hranice. Môžeš povedať: „Nechcem mať s tebou nijaký kontakt. Potrebujem odstup.“ Môžeš si stanoviť hranice, aké chceš. Neznamená to, že si zatrpknutá alebo že nechceš odpustiť.
5. Piata vec, v ktorej sme zlyhali – trvali sme na uzmierení bez pokánia. Hlásame, že v Božom srdci je zmierenie. Áno, Boh túži po zmierení. Lenže my naliehame na zmierenie bez toho, aby sme videli ovocie pokánia. Viete, že Boh nie je zmierený s tými, čo nerobia pokánie? Prečo by to mal očakávať od teba? On sa s nimi chce zmieriť, túži po tom, zaplatil za to, Ježiš za to zomrel na kríži. Lenže k zmiereniu sú potrebné obidve stany. A keď nie je zrejmé ovocie pokánia, najmä vtedy, keď ide o cyklické týranie, keď sú tam vzorce týrania, nič sa nezmenilo. Lenže my to neučíme, my im to nedovoľujeme, vyvolávame v nich pocity viny. Rozmýšľajme o kráľovi Saulovi a Dávidovi. Dávid bol ten najvernejší sluha. A jedného dňa naň Saul zo žiarlivosti vyletel. A viete, čo nakoniec Dávid urobil? Utiekol. Povedal: „Ak tu zostanem, zabije ma.“ Saul je obraz tyrana. Dávid povedal, že kvôli svojej bezpečnosti, kvôli tomu, aby sa nezbláznil, aby zostal nažive, musí odísť. Dávid dokázal svoju vernosť, pretože v jaskyni sa dostal k Saulovi a nezabil ho, hoci mohol. A potom Saul ukazuje jednu z najvýrečnejších foriem pokánia v Biblii: Dokonca plakal! Je to v 1. Samuelovej: Spýtal sa ho: „Si to ty, môj syn Dávid?“ Už počujem ten jeho falošný plač. „Je mi to tak ľúto. Si spravodlivejší ako ja.“ Keď si čítate tie slová, tak si poviete: „Ten muž činil pokánie. Sláva Bohu!“ Naozaj činil pokánie? Nie. Ako to viem? Lebo sa stále snažil zabiť ho. Nezmenil sa. Pokánie znamená zmenu. Nijaká zmena, nijaké pokánie. Ľútosť nad tým, že ťa prichytili, nie je pokánie. Ospravedlnenie môže byť len forma manipulácie. Keď je človek tyran, použije ospravedlnenie, pretože teraz budeš mať pocity viny, ak sa k nemu nevrátiš. Čo urobil Dávid? Nevrátil sa. Vedel, o čom to je. Videl ten cyklus dostatočne veľakrát. Povedal: „Udržím si odstup. Uvidím, či to vydrží.“
Čo povedal Ján Krstiteľ saducejom a farizejom, keď za ním prišli, aby sa dali pokrstiť? Najprv ich nazval plemenom vreteníc. To nebolo veľmi priateľské. A potom im povedal: „Neste ovocie hodné pokánia.“ Pokánie nie je len o sladkých rečiach. Videl ich faloš, videl ich pokrytectvo, videl, že to nie je skutočné. Takže vtedy, keď je to o cykloch a vzorcoch týrania, máte každé právo čakať na ovocie skutočného pokánia predtým, než urobíte akýkoľvek krok k opätovnému budovaniu dôvery. Vôbec to nie je o tom, že ste sebeckí, že súdite, že neviete odpustiť, že ste kritickí. Je to o tom, že ste opatrní ako hadi a jednoduchí ako holubice. Nikto od vás nemôže požadovať, aby ste sa zmierili s tyranom, ktorý neurobil skutočné pokánie. Jeden zo spôsobov, ako budete vedieť, že pokánie je skutočné, je to, že dotyčný vám dá toľko času, toľko priestoru, toľko čohokoľvek a ak sa k nemu nikdy nevrátite, pochopí to, bude s tým v pohode, nikdy vás nebude tlačiť, nikdy sa vás nebude pýtať, prečo to robíte. Tyrani sú takí zameraní na seba, že všetko je o nich. V 1 Tim 3 je napísané, že v posledných časoch budú ľudia milovať seba, potom tam menuje ďalšie veci a na konci je napísané: Takým ľuďom sa vyhýbaj! Presne toto máš robiť. Vyhýbať sa im. Nepíše sa tam: Snaž sa ich získať späť. Rob, čokoľvek, čo môžeš, aby si ich získal. Nie. Vyhýbaj sa im. Keď vidíš ten zoznam, ten vzorec – a znova: to nie je preto, že niekto sa dopustil nejakej chyby. Áno, všetci sme hriešnici. Ale nie všetci sme vlci. Nie všetci sme tyrani. Nie všetci sme predátori. Toto je celkom iné. A my to nerozlišujeme.
Tento príbeh o dobrom Samaritánovi som mal na srdci celé mesiace. Viem, že toto je zvesť pre našu cirkev. Viem, že súčasťou nášho povolania je byť dobrým Samaritánom – je to povolanie pre jednotlivcov, ale aj pre celú cirkev, aby sme konali inak ako doteraz. Tieto príbehy počúvam znova a znova a znova – príbehy o cirkevných spoločenstvách, kde sa rozmáha týranie a zakrýva sa to, potláča sa to do úzadia, skrýva sa to. Také nie je Božie srdce. Boh veci odhaľuje, aby prišla spravodlivosť. Spravodlivosť a láska sa nevylučujú. Spravodlivosť Boha je Božia láska, ktorá stojí na strane obete. Čítam teraz prorokov a na dvoch rôznych miestach – v Izaiášovi a myslím, že u Ezechiela – sa hovorí: – parafrázujem: „Hľadal som spravodlivosť na zemi, hľadal som, snažil som sa ju nájsť a nemohol som a tak som sám zakročil a prinesiem spravodlivosť.“ Verím, že Boh nám hovorí: „Hľadal som spravodlivosť, ale spravodlivosť zlyhala. Moja cirkev zlyhala. Systémy zlyhali. Vlády zlyhali. A preto zakročím sám a prinesiem spravodlivosť na tento svet.“ On zakročí ako spravodlivý Sudca. Boh zakročí ako spravodlivý Sudca a keď to urobí, tak sa začnú diať veci. V tejto oblasti musí dôjsť k reforme. Teším sa, že sú aj iní, ktorí to vnímajú a spoločne sa stávame hlasnou trúbou, lebo veci sa musia zmeniť. Vyhlasujem, že ako zbor sa staneme bezpečným miestom pre obete. Nebudeme bezpečným miestom pre vlkov, pre predátorov. Budeme milovať všetkých ľudí, ale nebudeme pre všetkých bezpečným miestom. Budeme veci odkrývať, prinášať na svetlo, aby sa ukázala Božia spravodlivosť. Budeme miestom, kde je vo veciach jasno, kde je uzdravenie a vystrojenie. Jasno – aby ľudia videli, čo sa deje, uzdravenie, odhalenie. Spočítame si, čo nás to bude stáť a povieme: „Áno, budeme investovať svoj čas, zdroje a to aj vtedy, keď to bude nepríjemné, špinavé, ale stojí to za to. Je to podľa Božieho srdca.“
Jake Kail
(prepis kázne z 22.9.2020, upravené)
Jake Kail je pastorom Threshold Church v meste Lancaster, Pennsylvania