Sebasúcit neznamená minimalizovanie či ignorovanie chýb, ktoré sme urobili. Verte mi, ty ani ja nebudeme na tejto ceste robiť všetko perfektne. Niektoré dni sa prepočítame v súvislosti so svojou odolnosťou a podstúpime riziká, ktoré by sme radšej podstúpiť nemali. Niektoré dni sa k ľuďom budeme správať zle a možno k tomu nebudeme mať ani nijaký „zvláštny“ dôvod.
Ak si ako ja, môžeš sa obzrieť späť na svoju minulosť – vrátane tej nedávnej – a nebudeš nadšená z niektorých svojich rozhodnutí.
Znovu a znovu hovorím, že pre uzdravenie z traumy je sebasúcit absolútne podstatný a naozaj to tak myslím, no mnohí si myslia, že hovorím o súcite k sebe iba v prípadoch, kedy sa čokoľvek stane a nie je to naša vina. Pravdou je, že mnohí preživší majú problém so sebasúcitom, keď príde na situácie, ktoré nie sú našou vinou. No hovorím aj to, že potrebujeme mať sebasúcit aj vtedy, keď sa niečo domrvilo a je to TOTÁLNE naša vina.
Nikdy som nepochopil kritiku traumatickej starostlivosti, že vraj „umožňuje preživším vyhýbať sa zodpovednosti.“ Nič nemôže byť viac vzdialené od pravdy. Realistické uzdravovanie z traumy je celé o prevzatí zodpovednosti. No niektorí ľudia si zamieňajú prevzatie zodpovednosti s krutosťou voči sebe. Myslia si, že jediný spôsob ako prevziať zodpovednosť za zlé rozhodnutia, ktoré sme urobili, je donekonečna sa za to trestať. Opäť hovorím, že nič nemôže byť viac vzdialené od pravdy.
Môžeme prevziať zodpovednosť za zlé rozhodnutia, ktoré sme urobili aj za zlé chvíle, ktoré sme mali a zároveň odmietať byť voči sebe krutí či neféroví. Ani mne sa nepáčia mnohé rozhodnutia, ktoré som urobil – či vo vzdialenej alebo nedávnej minulosti. Stále si spomínam na jedno z prvých rozhodnutí, ktoré som urobil v tomto roku. Zlé rozhodnutia a zlé chvíle sa stávajú. Môžeme si ich privlastniť. Pri uzdravovaní z traumy si ich naozaj potrebujeme privlastniť, ak nechceme, aby sa znovu stali. No privlastniť si ich neznamená, že sa kvôli nim máme týrať. Podobne odpustiť si svoje zlé rozhodnutia a zlé chvíle neznamená, že sa zbavujeme zodpovednosti. Je to presný opak: aby sme reálne zmenili svoje správanie, potrebujeme sa posunúť ďalej za sebanenávisť a sebatrestanie.
Tak si sa prepočítala. To sa stáva.
Tak si mala zlú náladu. To sa stáva.
Tak si sa cítila na h… a povedala si veci, ktoré by si chcela vziať späť. Stáva sa.
Tak si bola sústredená za „nesprávnu“ vec. Stáva sa.
Tieto nie najlepšie momenty môžeme uznať bez toho, aby sme sa pri každom pomyslení na ne bičovali.
To, čo sčasti spôsobuje, že sme takí zraniteľní voči trestaniu seba je fakt, že nikdy presne nevieme, čo robiť s hanbou. A zvykneme prežívať VEĽA hanby. Pre nás chyba nikdy nie je „iba“ chyba – pretože takmer každá negatívna myšlienka alebo pocit sa spája s hanbou. No nemusíme sa hanbiť za to, že sme urobili chybu. Môžeme mať pocity viny kvôli našim zlým momentom – a Pán Boh vie, že ich často prežívam a to aj teraz, keď to píšem – no nemusíme dovoliť, aby nás neustále prenasledovala hanba. Ak chceme prevziať REÁLNU zodpovednosť za svoje chyby, potrebujeme ich reálne vnímať namiesto toho, aby nás kvôli nim zaplavovala a premáhala hanba.
Viem. Je to ťažké. Aj pre mňa je to ťažké. Vnímať ich, keby sme radšej niekam unikli, je emocionálne náročné. Ale dá sa to zvládnuť.
Zvládneš to ty. Zvládnem to aj ja.
Dýchaj, žmurkaj, sústreď sa.
Dr. Patrick Glenn Doyle