Jedna z vecí, ktorá spôsobuje, že uzdravovanie z traumy je ťažké, je skutočnosť, že niekedy potrebujeme počúvať svoje telo a inokedy musíme robiť určité veci aj vtedy, keď sa nášmu telu nechce. Mnohí preživší si zvykli svoje telo ignorovať. Sme nastavení veriť tomu, že naše základné telesné reakcie a túžby sú „zlé.“ Sme nastavení veriť, že náš hlad nie je dôležitý. Sme nastavení veriť, že naše reakcie na úzkosť a strach, ktoré sa prejavujú v telesných symptómoch, sú prejavom „slabosti“. Sme nastavení veriť, že odpočívať znamená byť lenivý a že keby sme zaspali, boli by sme neakceptovateľne zraniteľní.
Viem, že to opakujem stále dookola, no uzdravovanie sa z traumy je o tom, že prestavíme svoj nervový systém tak, ako sa sami rozhodneme – potrebujeme nanovo prepísať to, čo nás trauma „naučila“ – alebo skôr čo v nás naprogramovala. Znamená to, že sa potrebujeme naučiť počúvať svoje telo; načúvať mu, čo sa nám snaží povedať. Potrebujeme sa naučiť, keď nám hovorí, že v prítomnosti určitých ľudí sa necíti príjemne ani bezpečne. Potrebujeme sa naučiť, keď nám hovorí, že je to pre nás vyčerpávajúce a nedá sa to robiť nasilu. Takže platí, že do určitej miery je uzdravovanie celé o tom, že máme svoje telo počúvať a rešpektovať to, čo nám hovorí.
Ale vždy to nie je také priamočiare.
Rovnako, ako sme boli naprogramovaní svoje telo ignorovať, sú aj obdobia, keď sme uverili tomu, že musíme venovať absolútnu pozornosť signálom, ktoré nám naše telo vysiela – aj keď vieme, že tieto signály sú v protiklade k našej schopnosti fungovať. Napr. je veľmi bežné, že preživší vôbec nie sú hladní – lenže napriek tomu jesť musíme. Je veľmi bežné vôbec nebyť ospalým alebo prežívať úzkosť už len pri pomyslení na to, že by sme zatvorili oči – lenže napriek tomu musíme oddychovať a nájsť si nejaký spôsob, aby sme si oddýchli.
Je veľmi ironické, že mnohí preživší, ktorí sa naučili ignorovať či popierať svoje telesné potreby, zrazu veria, že sa nesmú vzpierať telesným signálom, keď príde na to, že nepociťujeme to, že môžeme alebo by sme mali jesť či oddychovať.
Preto hovorím, že to nie je až také jednoduché, ako sa „len naučiť počúvať svoje telo.“ Pravdou je, že trauma ma milión – niekedy paradoxných – dopadov na naše telo a jeho signály.
Jedno je isté: nebudeme sa reálne a trvalo uzdravovať, ak sa vyhladujeme a nebudeme oddychovať. Jednoducho to fungovať nebude.
Vieme, že všetci radi fantazírujeme o tom, že práve my sme „výnimka“ a možno práve teraz vnímaš, ako ti tvoj traumatizovaný mozog šepká, že potreba jedla a oddychu sa vzťahuje na všetkých ostatných, ale na teba nie.
Uisťujem ťa, že sa to vzťahuje práve na teba.
Ďalšia vec je istá: nebudeme sa reálne uzdravovať, ak budeme ignorovať telesné signály, najmä pokiaľ ide o našu intuíciu ohľadom ľudí a situácií.
Potrebujeme jednako venovať pozornosť našim telesným signálom, no jednako potrebujeme oddychovať a prijímať zdravú stravu, aby sme „nebežali naprázdno.“
Prial by som si, aby to bolo jednoduchšie. Čiernobiele. Jedna rada pre všetkých. Ale tak to nefunguje. Pretože tak nefunguje ani svet a nefungujú tak ani ľudské bytosti.
Ty ani ja nie sme výnimky.
Dr. Glenn Patrick Doyle