Hranice a asertivita sú kľúčové zručnosti uzdravovania

„Nestaraj sa, čo si myslia“, sa ľahšie povie než urobí. Každý vraví, že by nám malo byť jedno, čo si myslia. Každý nám hovorí, že keď si máme rozvinúť skutočnú sebaúctu, musíme sa spoliehať len na seba, že máme pracovať len na tom, čo si o sebe myslíme my, nie „oni.“ Lenže to nikdy nie je také jednoduché, však?

Pravda je taká, že nám musí záležať na tom, čo si niektorí myslia – aspoň niekedy. Len veľmi málo z nás je v pozícii, kedy by nám mohli byť celkom ukradnuté pocity a názory druhých. Práve preto len veľmi málo z nás to chce – jednoducho sa nestarať o pocity druhých. Mnohých z nás zranili ľudia, ktorým boli naše pocity a potreby ukradnuté – a my nechceme byť ako oni.

Nikdy som nebol fanúšikom rady: „Nestaraj sa o to, čo si myslia druhí.“ Nemyslím si, že je to realistické. Nemyslím si, že je to praktické. A jednoducho nechcem byť taký. Myslím, že viem, na čo ľudia myslia, keď to vravia. Myslím, že keď povzbudzujú preživších, aby „im nezáležalo na tom, čo si myslia druhí“, snažia sa nás oslobodiť od toho, aby sme sa stresovali kvôli očakávaniam druhých ľudí.

Je pravdou, že mnohí preživší majú kontraproduktívny, často bolestivý zvyk definovať svoju hodnoty na základe toho, čo si druhí myslia, čo cítia a čo potrebujú.

Je pravda, že preživší veľmi často zanedbávajú svoje vlastné pocity a potreby, aby sa postarali o pocity a potreby druhých a to najmä vtedy, keď je ich traumatická reakcia „lichoť.“

Inými slovami – je pravda, že dôležitou úlohou pri uzdravovaní je udržiavať pocity a potreby druhých v správnej perspektíve a neobetovať svoje vlastné na uchlácholenie druhých.

No znamená to, že ak sa chceme uzdraviť, musíme celkom obetovať svoju citlivosť na pocity a potreby druhých? Nie.

Kľúčová zručnosť pri uzdravovaní sa z traumy, na ktorej potrebuje pracovať každý preživší vrátane mňa, je medziosobná efektivita. V tejto zručnosti sa skrýva aj asertivita a hranice.

Pravdou je, že nám môže – a podľa mňa by malo – záležať na tom, čo si druhí o nás myslia, čo cítia a čo potrebujú… no potrebujeme mať hranice v súvislosti s tým, ako na to všetko budeme reagovať. A aby sme si hranice uplatňovali – s vedomím, že sú to limity, ktoré staviame sebe, nie druhým – potrebujeme istotu, že máme zručnosti asertivity a budeme ich používať. Áno, toto môže byť pre mnohých preživších ťažká úloha. Mnohí preživší reagovali už len na to, keď si tie dve vety prečítali. Slová „hranice“ a „asertivita“ sa pre mnohých preživších spájajú s množstvom nadbytočných významov.

Tu je dobrá správa: nemusíme sa celkom vzdať toho, čo si druhí myslia, čo cítia alebo čo potrebujú. Pre väčšinu z nás by to nebolo reálne ani príjemné.

A tu je drsná správa: ak nám aj naďalej bude záležať na tom, čo si druhí myslia, čo cítia a čo potrebujú, musíme mať v poriadku svoje hranice a asertivitu. Ináč si koledujeme len o to, aby sme neustále žili v stave „lichoť.“ A myslím, že takmer každý, kto to číta, už toho má dosť. Vráťme sa teda späť k dobrej správe: nemusíme sa IHNEĎ a NARAZ naučiť, ako si dokonale stanoviť hranice alebo mať dokonalé zručnosti.

Tieto zručnosti sa učíme a zdokonaľujeme sa v nich rovnako, ako je to s inými zručnosťami.

Povedzte to spolu so mnou: Deň po dni.

Dr. Glenn Patrick Doyle