Pred dvoma dňami sa mi snívalo, že som v sále modlitebne a rozprávam sa s ľuďmi z cirkvi – spolu sa smejeme, žartujeme a je nám fajn. Boli to moji ľudia. Môj kmeň. Cítila som sa tam bezpečne a šťastne.
Prebudila som sa a cítila som, ako mi žiaľ ťaží hruď a zviera hrdlo, pretože to bol iba sen. Vlastne vzdialené spomienky.
Milovala som svoju cirkevnú rodinu. Bola to moja rodina. Zdieľali sme vieru, spoločný jazyk, kultúru, minulosť… Boli sme jedno tak, ako to povedal Boh.
Až kým som nepovedala, že mi manžel ubližuje.
Z nejakého nepredstaviteľného dôvodu to bolo medzi mojím ľudom neakceptovateľné. Prestali sa so mnou rozprávať. Mohla som ich sledovať len z diaľky, lebo sa mi vyhýbali. Stala som sa „tou ženou, ktorá povedala, že jej manžel ubližuje.“ Postupne som sa naučila, že keď žena povie, že jej manžel ubližuje, znamená to, že je:
- nevďačná
- sebecká
- hovorí o tom, o čom sa na verejnosti hovoriť nemá
- klame samú seba
- preberá mužskú rolu
- robí z komára somára
- nie je podriadená manželovi
- je otravná
- je to Jezábel
- má spurného ducha
- je to rebelka
Všetko to, čo som sa celý život usilovala nebyť…
Jedna moja blízka osoba povedala, že som sebecká, lebo:
- hovorím svoje myšlienky
- mám odlišné názory
- nedávam každému to, o čo ma žiada
- neviem správne čítať myšlienky druhých, aby som im poskytla to, čo potrebujú
- píšem blog
- podnikám
- mám koníčky
- oddychujem
- na stretnutia nosím kúpené koláče namiesto domácich
- mám emócie
- rozprávam o svojich emóciách
- mám vnútorný svet a opovažujem sa o ňom písať na blogu
- rozprávala som o tom, že mi manžel ubližuje.
V skutočnosti to nie je celkom tak. Mohla som povedať, že mi ubližoval, ale nemohla som o tom hovoriť veľa (možno raz za 5-7 rokov by to bolo v poriadku, pokiaľ by som nezachádzala do podrobností a minimalizovala dopady tohto ubližovania) a nemohla som s tým robiť nič. Bolo by to sebecké.
Musela som čeliť svojej vnútornej hanbe, aby som našla slobodu.
Aby som našla seba.
Nemala som potuchy, kde začínam a kde končím. Bola som prepletená s každým naokolo. Patrila som im. Bola som nimi pohltená.
Ale naučila som sa toto: Nebolo to o tom, že ma pohltili a ja som nemala nijakú moc. Bolo to o tom, že som im to dovolila, pretože som nemala žiadne hranice. Hranice totiž znamenali, že je človek sebecký a pre mňa v tom bolo príliš veľa hanby. Takže to bolo v podstate skryté požehnanie, keď ma pri prvom náznaku osobných hraníc poslali moji ľudia preč. Musela som sa pozerať tomu netvorovi hanby priamo do pažeráka. A potom som z neho musela vyskočiť. Podobne ako Jonáš, ani ja som v tom bruchu nezomrela. Zistila som, kto som a načo som bola stvorená. Zistila som, že žiť znamená byť v istom zmysle „sebecká.“
Keby sme neboli sebeckí, nejedli by sme, nepili by sme, nesprchovali by sme sa, nespali by sme, neužívali by sme predpísané lieky. Zomreli by sme. Keďže sme Božie stvorenia a sme nastavení tak, aby sme nezomreli, budeme sa udržiavať pri živote.
Budeme premýšľať o živote a budeme mať aj myšlienky o tom, ako vyzeráme v zrkadle.
Budeme mať svoje vlastné myšlienky, sny a názory.
Budeme robiť vlastné rozhodnutia.
Budeme robiť chyby a budeme sa z nich učiť.
Budeme písať piesne, príbehy a tvoriť iné umenie.
Budeme zarábať, pomáhať druhým a meniť svoj svet.
Budeme preciťovať svoje pocity a zdieľať sa s nimi s ľuďmi, ktorým dôverujeme.
Budeme sa rozhodovať, s kým trávime čas, s kým budeme spať a komu budeme slúžiť.
Budeme písať takéto maily, kde budeme rozprávať o svojich skúsenostiach.
Toto je naše Bohom dané dedičstvo, ktoré dal svojmu milovanému stvoreniu.
Voláme to ľudské práva. A do miery, do akej uplatňujeme svoje vlastné zdravé hranice, do tej miery napredujeme v nesebeckosti.
Nemôžeme druhým pomáhať, aby napredovali do plnosti života, do akej ich stvoril Boh, keď sa bojíme „sebecky“ napredovať do svojej vlastnej plnosti.
Mala som ten sen, pretože stále spracúvavam túto stratu. Priznávam to. Možno mi to ide veľmi pomaly, ale občas rozmýšľam, či vôbec niekedy dokážem prekonať môj žiaľ nad týmto obrovským odmietnutím zo strany môjho vlastného ľudu, cirkvi.
Celé tie roky nedokážem vkročiť do cirkvi bez toho, aby som mala pocit, že tu viac nepatrím. To je dôvod, prečo mi ten sen, ktorý sa mi zdal taký skutočný a nádherný, po prebudení rozorval vnútro, lebo som si uvedomila, že to nie je pravda…
N. Hoffman