Tí, čo prežili traumu, sú zvyknutí počúvať – a veriť – že ich boje v uzdravovaní sú ich chybou. Prial by som si, aby to tak nebolo. Ale je.
Naša kultúra niekedy dobre hovorí o tom, že obete týrania, zanedbávania a inej traumy nemáme obviňovať za to, čo sa im stalo… no potom sa to často obráti a chceme presne vedieť, prečo obete traumy „trvajú na tom“, že si život tak komplikujú.
Niekedy naša kultúra síce dobre rozpráva o tom, že nikto o traumu nežiadal. No potom to obráti a chce presne vedieť, prečo sa obete traumy stavajú do pozície, že sú voči traume zraniteľné.
Je to veľmi slabé vyjadrenie povedať, že obete traumy dostávajú veľmi zmiešané odkazy o tom, či sú vinné za to, čo sa im stalo – alebo aké to môže byť ťažké snažiť sa uzdraviť z toho, čo sa im stalo.
Mnohé obete v terapii a uzdravovaní veľmi zápasia.
Nie je to preto, lebo tento proces „sťažujú“ – je to preto, lebo terapia a uzdravenie po traume sú jednoducho ŤAŽKÉ.
Napriek tomu sú mnohí zvyknutí, že ich obviňujú z toho, že sa v terapii a uzdravovaní boria.
Myslela by si si, že terapia „by mala byť“ miestom, kde je v poriadku boriť sa. Myslela by si si, že terapia „by mala byť“ miestom, kde by sa dotyčný nemal trápiť kvôli tomu, že bude karhaný alebo obviňovaný za to, že je preňho tento proces ťažký.
Sú mnohí, čo to čítajú a čo to takisto zažili – vrátane terapeutov – buď priame alebo nepriame obviňovanie za to, že terapia veľmi dobre nefunguje.
Niektorí preživší majú konkrétnu skúsenosť s tým, že sú obviňovaní, keď sa počas terapie vyjadrovali s hnevom alebo iným „nepríjemným“ spôsobom alebo keď sa správali „nevhodne.“
Lenže trauma je strašná. Uzdravovať sa z traumy nie je žiadna zábava.
Nikto sa z traumy neuzdravuje pre zábavu; robíme to preto, aby sme zostali nažive.
Pre preživších je veľmi bežné prežívať počas uzdravovania beznádej – a niekedy nepriateľské či nepriaznivé naladenie.
Niekedy je to prejav reakcie „bojuj“; inokedy je to len prejav skutočnosti, že keď si prežila traumu, je pravdepodobné, že sa cítiš nepredstaviteľne zle a za tie roky ti veľmi nič nepomohlo.
Z pohľadu toho, čím si si prešla a čo každý deň prežívaš, kto by sa tak necítil? Kto by aspoň občas „nevybehol?“
Napriek tomu sú preživší, ktorí sa boria, často obviňovaní. Vravia im, že majú „zlý postoj.“ Vravia im, že nesmú byť tak nepriaznivo naladení a nemôžu prejavovať beznádej.
Nechápte ma zle – nie je pre mňa zábavné ani príjemné, keď niekto, s kým pracujem, je takto nastavený. A, samozrejme, neteší ma, keď niekedy tá bolesť trafí priamo mňa, terapeuta.
Ale neobviňujem z toho pacienta.
Predpokladám, že každý pacient robí v danej chvíli to najlepšie, čo dokáže.
Samozrejme, že aj terapeuti sú ľudia a majú právo vnímať, že dynamiky uzdravovania z traumy sú ťažké.
No naozaj musíme odolať nutkaniu obviňovať a zahanbovať pacienta, keď veci nejdú dobre.
Nemusí sa nám páčiť, keď terapia nejde tak, ako by sme chceli – ale to sa nemusí páčiť ani pacientovi.
Samozrejme, že by sme boli radšej, keby bol každý pacient veselý a v každej chvíli sa „vyhovujúco uzdravoval.“
Lenže takto terapia zacielená na traumu nefunguje, pretože takto uzdravovanie z traumy nefunguje – pretože takto trauma nefunguje.
Odolaj nutkaniu haniť a obviňovať, aj nepriamo.
To sa v našej kultúre ľahšie povie ako urobí.
No je to NAOZAJ dôležité, ak chceme skutočne pomôcť dotyčnému vyšplhať sa z jaskyne bolesti, akou je trauma a disociácia.
Dr. Glenn Patrick Doyle