Súčasťou informovanosti o traume je pochopenie toho, že tí, čo prežili traumu, často používajú ako nástroje prežitia samovražedné myšlienky. Ak ste si to ešte nevšimli, svet niekedy panikári, ak vyjadríme myšlienky na samovraždu. Mnohí, čo to čítajú, majú skúsenosti s vyjadrovaním takýchto myšlienok, na ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (alebo člen rodiny či priateľ) reaguje zle. Nemusí to byť nevyhnutne jeho vina. Všetko, čo počuje je to, čo počuje: že sme možno o krok bližšie k ukončeniu svojho vlastného života.
Je ťažké niekomu vysvetliť – najmä niekomu, kto nezažil komplexnú traumu – že rola, ktorú zohrávajú samovražedné myšlienky na našej ceste, môže byť zložitá.
Znamenajú tieto myšlienky, že môže existovať túžba zomrieť? Samozrejme.
No môžu znamenať aj veľa iných vecí alebo aj niečo viac ako toto? Áno.
Žiť s komplexnou traumou často znamená žiť v bolestiach. Tá bolesť je takmer vždy emocionálna a nie je zriedkavé, že je aj fyzická. Často je to bolesť, ktorú len tak nemôžeme odložiť alebo si od nej dať pauzu. Niekedy sa od nej nedokážeme odpútať ani rozptýlením.
Tí, čo prežili traumu, často počúvajú rôzne verzie hlášok: „Netrpela by si tak, keby si sa na to stále nezameriavala.“ Problém je, že preživší sa „nerozhodujú zameriavať sa“ na svoju bolesť. (Keby sme tak mali takú možnosť…)
Pre mnohých z nás neexistuje NIJAKÝ únik z emocionálnej a fyzickej bolesti spôsobenej posttraumatickým stresom – najmä v začiatkoch uzdravovania. Bolesť našej traumy nás uväznila. Zahnala nás do kúta. Nedáva nám možnosť úniku. Tou možnosťou sú často samovražedné myšlienky – v duševnej a emocionálnej rovine.
Niektorí z tých, čo to čítajú, možno poznajú diéty, ktoré odporúčajú šesť dní v týždni tvrdú disciplínu, no umožňujú jeden deň „podvádzať“ – dotyčný si môže dopriať všetko, čo chce a to najmä niečo z toho, čo si po celý zvyšok týždňa odopieral. Dôvod, prečo tieto diéty s „podvádzaním“ často fungujú, je práve fantazírovanie o tom „podvádzacom“ dni, čo dotyčnému dodáva silu zvládať to aj cez tie ostatné dni, pretože sa teší na „niečo sladké.“
Samovražedné myšlienky môžu fungovať podobne. Možno denodenne prežívame hrozné chvíle a koniec našej bolesti je v nedohľadne. Keď sa cítime ako v pasci, pritlačení do kúta, nútení trápiť sa ďalej a žiť aj napriek enormnej bolesti, môže nás to zúfalstvo naozaj pohltiť.
No ak existuje nejaká možnosť „úniku“ – možnosť samovraždy – mení to našu situáciu z „musíš“ na „máš na výber.“ Viac nie sme NÚTENÍ vydržať tú bolesť, v ktorej žijeme – teraz SI VYBERÁME zostať nažive a pracovať smerom k uzdraveniu, pretože MÁME nejakú alternatívu.
Všetko toto môže vyznievať bizarne niekomu, kto nikdy nezažil traumu či samovražedné myšlienky.
Som si istý, že za tento blog dostanem od niektorých pokarhanie kvôli tomu, že „dostatočne neodrádzam od samovraždy.“ Aby som to ujasnil: Moja silná preferencia je, aby každý, kto to číta, zostal nažive. Myslím, že každý, kto číta tieto slová, má realistické dôvody veriť, že život – aj ten jeho – sa zlepší. Naozaj si to myslím. No ak máme realisticky jednať s traumou alebo samovražednými myšlienkami, musíme rozumieť tomu, akú funkciu tieto myšlienky často zohrávajú v tej odpornej šou, akou je komplexná trauma.
A aspoň niekedy – ak nie často – nefantazírujeme o samovražde preto, že by sme chceli zomrieť. Niekedy – a možno často – o nej fantazírujeme preto, lebo nám aspoň zdanlivo ponúka NA VÝBER – a táto sloboda nám môže poskytovať dostatočný priestor k tomu, aby sme šli ďalej.
Dr. Glenn Patrick Doyle