Jedna z terapií, o ktorej sa najviac publikuje a ktorá sa najviac skúma – obzvlášť v súvislosti s depresiou – je kognitívna terapia (niekedy sa označuje ako kognitívno-behaviorálna terapia alebo KBT). Centrálnou myšlienkou tejto terapie je to, že naše emocionálne stavy primárne reagujú na naše myšlienky a presvedčenia.
Kognitívni terapeuti sú presvedčení, že bolestivé emocionálne skúsenosti ako je depresia, dlhodobý žiaľ, neprispôsobivý hnev či symptómy posttraumatického stresu, sú často zapríčinené „skresleným“ myslením – ktoré je „katastrofizované“, „prehnane zovšeobecňované“ alebo nejakým iným spôsobom nezodpovedá realite.
Terapeuti pracujú s pacientmi na tom, aby zmenili to, ako zmýšľajú o sebe, o svete a o budúcnosti („kognitívna triáda“) – a keď podľa tejto teórie začnú pacienti rozmýšľať viac „realisticky“, začnú sa cítiť lepšie a majú lepšiu šancu, aby na život reagovali efektívne.
Druh tejto terapie, označovaný ako racionálna emotívna terapia, to posúva ešte o krok ďalej – naznačuje, že „ľudia sa sami vyrušujú“ praktizovaním svojich pomýlených názorov (zakladateľ tejto terapie Albert Ellis používal tento jazyk opakovane).
Kognitívna terapia má v oblasti duševného zdravia veľa fanúšikov, pretože je často skúmanou formou psychoterapie a zdá sa, že funguje – u niektorých ľudí, pri niektorých problémoch, v nejakom časovom období.
(Existuje veľa otáznikov v súvislosti s tým, aký zmysluplný je výskum „dokazujúci“ efektívnosť kognitívnej terapie, no to je na iný blog.)
V kognitívnej terapii sú myšlienky, ktoré sa mi páčia. Niektoré jej koncepty mi pomohli aj v mojom vlastnom uzdravovaní, najmä dôrazy na konanie a spochybňovanie prekrútených myšlienok a názorov o sebe. No keď príde na prácu s tými, čo prežili traumu, kognitívna terapia je vo svojej užitočnosti veľmi obmedzená.
Jeden z hlavných princípov kognitívnej terapie je to, že ľudia sa môžu cítiť lepšie, keď začnú rozmýšľať ináč alebo svoje názory opravia – no ako môžu dosvedčiť tí, čo prežili traumu, zmena myslenia a presvedčení je zriedkakedy taká jednoduchá ako rozhodnutie myšlieť či vnímať veci ináč.
Trauma nás mení, podmieňuje. Podmieňuje nás v tom, čo vnímame ako uveriteľné či vierohodné. Formuje naše predstavy o tom, čo je a čo nie je pravdivé a skutočné. Tento stav nemôžeme zmeniť len tým, že sa „rozhodneme rozmýšľať ináč“.
Kognitívna terapia tiež kladie veľký dôraz na to, do akej miery je myšlienka „realistická“ alebo aká je „pravdepodobnosť“ toho, že dôjde k obávanému scenáru. Problém je, že MNOHÍ, čo prežili komplexnú traumu, NAOZAJ prežili veci, ktoré MNOHÍ považujú na „nerealistické“ či „nepravdepodobné.“
Kognitívna terapia často varuje pred „kognitívnym skreslením“ alebo „katastrofizovaním“ – t. j. pred tým robiť „z komára somára“. Je za tým myšlienka, že ak ťa niečo neprimerane rozrušuje, je to pravdepodobne preto, lebo si z toho robíš príliš ťažkú hlavu. Problém je, že tí, čo prežili traumu, opakovane počúvajú, že si z toho, čo prežili, „robia príliš ťažkú hlavu“ – a zdá sa, že toto ich traumatické stresové reakcie nevylieči.
Zo svojej skúsenosti viem, že nemôžeme zmysluplne uzdraviť posttraumatický stres, ak realisticky nezhodnotíme to, aký obrovský dopad na nás naozaj má to, čo sa nám stalo. Na rozdiel od postoja kognitívnej terapie väčšina tých, čo prežili traumu, NEPREHÁŇA – takmer vždy MINIMALIZUJÚ dopad toho, čo sa im stalo a obviňujú sa za to, že si z toho robia „príliš ťažkú hlavu.“
Kognitívna terapia môže byť pre nás užitočná v tom, že nám pomáha hovoriť so sebou a o sebe férovejšie a presnejšie. No ak sa v prístupe k traume nepoužíva skutočne informovaným spôsobom, môže sa veľmi rýchlo zmeniť na formu gaslightingu alebo obviňovania obete, čo tí, čo prežili traumu, poznajú veľmi dobre.
Pravda je taká, že myšlienky NIE SÚ tým jediným, dokonca ani hlavným faktorom v tom, ako sa cítime a to najmä vtedy, keď sme prežili traumu. Myšlienky sú v skutočnosti akýmsi vedľajším produktom reťazovej skazy, ktorá sa deje v našom nervovom systéme, keď máme traumatické reakcie.
Kognitívna terapia – ako mnoho iných nástrojov, ktoré nám ponúka oblasť duševného zdravia – sa môže používať, no ak sa používa ľahkomyseľne či arogantne, môže byť neskutočne deštruktívna. A – ako môžu dosvedčiť mnohí, čo prežili traumu – oblasť duševného zdravia je naozaj dobrá v tom, že so svojimi nástrojmi zaobchádza ľahkomyseľne a arogantne.
Dr. Patrick Glenn Doyle