Mnohí, ktorí to čítajú vedia, o čom je „vina preživšieho“: pocity o tom, že to prežili alebo unikli z bolestivej či nebezpečnej situácie… kým iným sa to možno nepodarilo. Vidíme, že o tejto vine sa veľa hovorí v kontexte vojenskej traumy – o emocionálnej dileme vojakov, ktorí sa vrátili z konfliktu, no ich spolubojovníci nie. Táto vina môže byť hrozná. Môže nás viesť k spochybňovaniu vlastnej hodnoty.
Mnohí preživší počujú vo svojej hlave hlas, ktorý im hovorí: „Mala som to byť ja.“ Mnohí preživší si kladú otázky, akú hodnotu majú pre tento svet potom, čo prežili to, čo prežili.
Existuje konkrétny druh viny, ktorý je špecifický pre obete násilia, najmä sexuálneho: poznanie a obavy súvisiace s tým, že dotyčný sa stále niekde pohybuje. Je to veľmi smutná realita, že mnohí páchatelia sexuálneho násilia nie sú obvinení a ak sú, nie sú odsúdení. Vyúsťuje to do situácie, kedy sa preživší snažia uzdraviť, no sú brzdení tým, že ich páchateľ tam niekde stále je.
Často je to tak, že uzdraviť sa z traumy je veľmi ťažké, ak dotyčný nie je v úplne bezpečnom prostredí. A je takmer nemožné, ak k traume stále dochádza. Pre tých, ktorých páchateľ ušiel, nemusí byť bezpečie súvisiace s tým, že „aspoň je to už za mnou“, dosiahnuteľné. Napokon nevieme to, čo nevieme. A často nevieme, kde náš páchateľ je, čo robí alebo aké má zámery. Takisto je tu strach z toho, či páchateľ neohrozuje druhých tak, ako nás… a cítime sa úplne bezmocní, aby sme s tým čokoľvek urobili. Pre túto úzkosť nie je nijaké ľahké riešenie.
Často píšem o skutočnosti, že povedať preživšiemu „teraz si v bezpečí“, ako to odporúča veľa zdrojov zameraných na liečbu traumy, nemusí byť vždy najlepšie – pretože pravda je taká, že svet je v mnohých ohľadoch nepredvídateľný a nekontrolovateľný. V skutočnosti nie som fanúšikom deaktivácie všetkých našich inštinktov a návykov vnímajúcich nebezpečenstvo.
Pravdou môže byť, že práve tu a práve teraz nie si zraniteľná tak, ako to bolo vtedy, no realita je taká, že všetci potrebujeme určitý stupeň bdelosti, aby sme mohli byť reálne čo najviac v bezpečí. Áno. Musíme si to reálne uvedomovať a zároveň byť opatrní, keď vieme, že po svete sa pohybuje páchateľ, ktorý nám ublížil. To je realita.
No rovnako nemôžeme neustále žiť v strachu z toho, že náš nepriateľ nám môže znovu ublížiť alebo môže ublížiť niekomu inému. Nenávidím to, ale zapadá to do tej kategórie „vecí, nad ktorými nemáme kontrolu.“
Toto je jeden z dôvodov, prečo sa toľko veľa obetí traumy a násilia ako súčasť svojho uzdravovania zapája do aktivít proti násiliu a tiež do podpory svojich rovesníkov – sú si totiž vedomí tejto temnej reality. Všetko, čo môžeme urobiť je to, čo urobiť môžeme.
Môžeme hovoriť o skutočnosti, že zlé veci sa stávajú a že po svete behajú zlí ľudia. Svoje životy môžeme žiť tak, aby sme boli čo najviac v bezpečí, no zároveň musíme uznať, že nijaký životný štýl nám nezaručí stopercentnú bezpečnosť.
Pri obnove svojho života môžeme využiť nástroje, zručnosti a filozofie pre uzdravenie z traumy tak, aby sme zostali pri zemi, boli realistickí a stabilní. A nakoniec – vina preživšieho musí byť akceptovaná so súcitom – musí to byť radikálna akceptácia a radikálny súcit.
A zaslúžiš si oboje. Lebo si tu. Lebo si živá. Lebo to čítaš.
Dr. Glenn Doyle