Predátorom sú naše hranice ukradnuté

Môže sa to zdať jasné – prečo by malo predátorom záležať na našich hraniciach? No je dôležité hovoriť o tom, pretože v našej kultúre je istá podskupina ľudí, ktorí z týrania obviňujú práve obeť kvôli tomu, že si nestanovila primerané hranice.

Tento názor sa často vyjadruje ako: „Ty učíš ľudí ako sa k tebe majú správať.“

Ľudia, pre ktorých je táto fráza zmysluplná, ju často citujú ako pripomienku toho, že je dôležité stanoviť si hranice vo všetkých vzťahoch – a že ak si nesplníme svoju zodpovednosť v stanovení hraníc, nemôžeme od druhých očakávať, že ich budú dodržiavať. To platí – ale v oklieštenom okruhu okolností.

Môže to platiť vo vzťahoch, kde nie je rozdiel v moci a kde ľudia inklinujú k tomu, že ťa budú rešpektovať a že budú rešpektovať aj hranice, ktoré si stanovíš.

Problém je, že mnohí, ktorí to čítajú, majú skúsenosti s ľuďmi, ktorí neinklinujú k tomu, že by mali rešpektovať nás a naše hranice.

Mnohí sú obeťami predátorov.

Predátori využívajú kultúrnu domnienku, že takmer každý si môže stanoviť efektívne hranice a je aj zodpovednosťou každého stanoviť si ich, ak nechcú, aby sa k nim správali zle.

Keď je v našej kultúre niekomu ubližované, často je prvou reakciou pýtať sa niečo v zmysle: „Čím si o to dotyčný koledoval?“

„Čo nerobil, aby bol v bezpečí?“

„Čo urobil, že sa vystavil takému riziku?“

Na rozdiel od toho, čo na sociálnych médiách vyhlasujú mnohí guru na duševné zdravie, hranice nie sú magické.

Pravda je taká, že pre mnohých ľudí je naozaj ťažké stanoviť si hranice, ktoré budú druhí rešpektovať.

A je doslova nemožné stanoviť si hranice, ktoré bude rešpektovať predátor.

Kľúčový predpoklad, na ktorom spočíva stanovenie hraníc je, že môžeš odísť zo situácie, keď ten druhý tvoje hranice nerešpektuje.

Nikoho nemôžeme prinútiť, aby rešpektoval naše hranice – všetko, čo môžeme urobiť, je stiahnuť sa a odísť. Lenže nie každý môže bezpečne a ľahko odísť.

Áno, hranice môžu byť veľmi dôležité – no naša kultúrna slepota voči skutočnosti, že nie každý je v pozícii moci, aby si mohol stanoviť efektívne hranice, je hrozná.

Môže byť celkom nemožné – z praktických dôvodov – odísť zo vzťahu, na ktorom sme ekonomicky závislí – a obzvlášť nepraktické vyhrážať sa odchodom zo vzťahu zakaždým, keď si potrebuješ stanoviť hranice.

Môže byť prakticky nemožné odísť zo vzťahu s organizáciou alebo inštitúciou, s ktorou sú popretkávané všetky tvoje spoločenské a rodinné vzťahy.

Keď sú predátori v pozícii, kedy vedia, že si reálne nemôžeš stanoviť hranice, je im jasné, že sa môžu zamerať na tvoju beztrestnosť – a pravdepodobne budeš obviňovaná za všetko, čo sa stane.

Lebo – vieš: „Učíme ľudí, ako sa k nám majú správať.“

Nemýľ sa: obviňovanie obetí v našej kultúre priamo podporuje predátorov.

My „nedovoľujeme“ predátorom, aby sa na nás zamerali – oni sa tak rozhodujú.

My „nedovoľujeme“ predátorom porušovať naše hranice. Oni sa rozhodujú robiť to – a nepochopenie toho, ako hranice fungujú, im často pomáha a priamo ich k tomu navádza.

Nie je to tvoja vina, že si bola – alebo si – terčom predátora.

Nemôžeš reálne zastaviť predátora tým, že pred ním magicky zamávaš „hranicami.“

Predátorom sú hranice ukradnuté.

A naša kultúra, pre ktorú je prirodzené hádzať vinu na obete, im často kryje chrbát.

Dr. Patrick Glenn Doyle