Je ľahké byť zo seba frustrovaná, keď sa to u teba spustí.
Je ľahké hnevať sa na svoj nervový systém za to, ako reaguje.
„Vieme“, že sme relatívne „v bezpečí“ práve tu a teraz alebo prinajmenšom sme na tom bezpečnejšie než sme boli vtedy… tak prečo náš nervový systém trvá na tom, že reaguje tak, akoby to bolo vtedy?
Samozrejme vieme, že traumatické reakcie nie sú našou voľbou.
Sú skôr ako podmienené reflexy.
Časom môžeme obnoviť svoj nervový systém tak, aby bol na spúšťače menej reaktívny – lenže o to práve ide: vyžaduje si to ČAS. A opakovanie. A podporu. A zdroje.
No veľmi často sa iba hneváme.
Hneváme sa na svoju minulosť. Hneváme sa na svoje telo. Hneváme sa na svoj nervový systém.
Cítime aj iné veci… no veľmi často si ten hnev a frustrácia na našu situáciu nájde svoju cestu späť k nám.
Často je to výsledkom skutočnosti, že nás druhí obviňovali za našu bolesť.
Keď sme sa pokúšali svoju bolesť vyjadriť, vraveli nám, že príliš dramatizujeme alebo sme precitlivelí.
Vraveli nám, že máme za svoju bolesť „prevziať zodpovednosť.“
(Verte mi: Tí, čo prežili traumu, majú sklony veriť tomu, že VŠETKO je naša vina a VŠETKO je naša zodpovednosť. Nemáme žiadny problém „prevziať zodpovednosť“ – no máme problém rozlíšiť, čo je skutočne naša zodpovednosť a čo nie je.)
Vraveli nám, že nikto nechce počúvať naše „sťažnosti.“
Tak sme si to zvnútornili. Prehltli sme to. Všetko sme to presmerovali na seba.
A teraz sa rýchlo presunieme do súčasnosti: zo všetkých síl sa usilujeme uzdravovať z traumy… no sme nastavení tak, že keď príde nejaký spúšťač, stále sa hneváme alebo sme frustrovaní zo seba.
Hnev a frustrácia sú legitímne. Majú právo na svoju existenciu – čo je dobré, pretože naozaj existujú.
Ten hnev a frustrácia sú oprávnené, pretože to, čo sa ti stalo, NEBOLO FÉR. Nebolo to fér, nebolo to správne a bolo to hnusné.
A niekto si zaslúži, aby bol za to zrevaný. Ale ten niekto nie si ty. Ty si robila to najlepšie, čo si vedela. Tvoje telo, tvoj nervový systém našiel spôsob, ako to prežiť.
To, čo teraz prežívaš, nie je zlyhanie tvojho tela ani nervového systému – je to vedľajší dopad ich úspechu v tom, že ťa udržali nažive.
Tvoje telo a tvoj nervový systém si nezaslúžia, aby boli zrevané za tieto traumatické reakcie.
Ľudia a systémy, ktoré si zaslúžia, aby za to dostali vynadané sú tí, ktorí túto traumu spôsobili.
Nie si to ty. Ty si o ňu nežiadala. Nepozývala si ju do svojho života.
Keď máš pokušenie hnevať sa na seba alebo byť zo seba frustrovaná, zámerne sa usiluj ten hnev a frustrovanosť presmerovať.
Nasmeruj ich na ľudí a systémy, ktorí si to NAOZAJ zaslúžia.
Nasmeruj ich na ľudí, ktorí ti mali kryť chrbát, ale nerobili to.
Nasmeruj ich na kultúru, ktorá vôbec nerozumie obetiam traumy a zavrhuje ich, neberie ich do úvahy.
Koľkokrát by sme mali opätovne vzbudiť svoj hnev a frustráciu? Toľkokrát, koľko je potrebné.
Umiestniť realistickú, proporcionálnu vinu TAM, KAM PATRÍ, môže byť významný míľnik v našom uzdravovaní z traumy.
Bude si to však vyžadovať, aby sme sa vzdali fantazírovania o tom, že VŠETKO, čo sa nám stalo, je naša vina a naša zodpovednosť.
Robme malé krôčiky k tomu, aby sme sa toho vzdali.
Dr. Glenn Patrick Doyle