Nemôžeme si dovoliť, aby naše uzdravenie záviselo od toho, čo tí druhí sú alebo nie sú ochotní uznať. Jednoducho nemôžeme.
Budú situácie, keď druhí ľudia jednoducho odmietnu uznať to, čím si prešla.
Budú situácie, keď odmietnu uznať, aké ťažké je tvoje uzdravovanie.
Budú situácie, keď sa budú snažiť zvaliť to všetko na teba.
Budú ti vravieť, že to príliš dramatizuješ.
Budú hovoriť, že vyžaduješ pozornosť.
Budú naznačovať – alebo to povedia priamo – že klameš alebo preháňaš.
Nič z toho nebude mať žiadny základ v realite.
Všetko to bude o nich. O ich problémoch. O ich prekážkach. O ich názoroch. O ich agende.
Ale – budú sa snažiť, aby si uverila, že sa neposunieš ďalej, kým im na to neskočíš.
Ľudia naozaj urobia všetko, aby natlačili svet do formy svojich názorov, programov a zón pohodlia.
Nanešťastie to pre veľa ľudí znamená poprieť a vzdať sa skutočnosti, že zraniteľným ľuďom sa dejú traumatické veci.
Jednoducho to nechcú uznať.
Znamenalo by to celkom zmeniť ich svetonázor.
Podobne nechcú uznať, že uzdravovanie z traumy je ťažký, komplikovaný proces prebiehajúci deň po dni.
Ak by to uznali, museli by sa vzdať mnohých svojich presvedčení o tom, že k uzdraveniu z bolestivých skúseností stačí „pevná vôľa.“
Prial by som si, aby bolo toto všetko obmedzené len na určitú podskupinu ľudí vo svete – no pravda je, že s týmito postojmi, názormi a presvedčeniami sa stretávame veľmi často.
Naša kultúra naozaj oslavuje presvedčenie, že „všetko, čo potrebuješ, je odhodlanie a pevná vôľa.“
Z ľudí, ktorí potichu trpia, robíme hrdinov – a tými, čo sú zraniteľní na verejnosti, opovrhujeme.
Kedykoľvek niekto obviňuje toho, čo prežil traumu a otvorene o svojej skúsenosti diskutuje, že „vyhľadáva pozornosť“, chcem mu položiť otázku: „Aká pozornosť vyvstáva z toho, keď sa niekto otvorene identifikuje ako ten, čo prežil traumu?“
Nie je to ten druh „pozornosti“, ktorú chce ktokoľvek, čo toto číta.
Prečo to teda ľudia hovoria o tých, čo prežili traumu?
Pretože potrebujú nejaký dôvod – hociaký – aby to mohli hovoriť… akýkoľvek dôvod okrem jednoduchej pravdy, že tieto veci sa dejú.
Niektorí ľudia jednoducho nechcú vedieť, že k traume dochádza.
Niektorí ľudia jednoducho nechcú uznať, že uzdravovanie z traumy je ťažké.
Niektorí ľudia jednoducho nechcú priznať, že traumatické veci sa ľuďom môžu prihodiť – bez ohľadu na to, akí sú títo ľudia privilegovaní, atraktívni alebo v akom „bezpečnom“ svete žijú – že nad tým nemajú žiadnu kontrolu… a môže ich to ovplvniť na veľmi dlhý čas.
Urobia všetko preto, aby si uchránili a zdôrazňovali toto popieranie.
A preto nemôžeme dovoliť, aby to bolo prekážkou v našom uzdravovaní.
Ak to urobíme, budeme čakať – naveky.
Ich popieranie nemá s naším uzdravovaním nič spoločné.
Nepotrebujeme ich súhlas, aby sme sa uzdravili.
Nepotrebujeme ich súhlas, aby sme identifikovali svoju bolesť.
Nepotrebujeme ich súhlas, aby sme robili to, čo potrebujeme – najmä vo svojej hlave a srdci – aby sme sa uzdravili z toho, čo sa nám stalo.
Nedovoľ, aby ich postoje a výroky narušili tvoje uzdravovanie z traumy.
Obhajujú si názor, ktorý s tvojím uzdravovaním nemá nič spoločné.
Dr. Glenn Doyle