Rád by som ti povedal, že ťa nikdy nikto viac znova neopustí.
Rád by som ti povedal, že všetky vzťahy sú bezpečné.
Rád by som ti povedal, že svet je bezpečný.
Ale nemôžem.
Pravda je taká, že na svete sú nebezpeční ľudia aj nebezpečné situácie.
Sú v ňom predátori – ľudia aj organizácie.
Sú ľudia a organizácie, ktoré sa obzvlášť zameriavajú na zraniteľných ľudí – na tých, čo si prešli traumou a ktorí sa boria s jej následkami.
V našom uzdravovaní budeme často počúvať, že „teraz si v bezpečí.“
Keď to ľudia hovoria, často tým myslia: „Teraz už nie si taká zraniteľná, ako si bola v detstve. Máš poznanie, zručnosti, zdroje a fyzickú silu, ktorú si vtedy nemala. Nie si taká závislá od tyranizujúcich ľudí a systémov ako vtedy.“
Všetko toto sa zdá byť pravdou – no znamená to, že sme teraz „v bezpečí?“
Jeden z veľkých problémov, s ktorými som sa pri uzdravovaní z traumy stretával bolo to, že uzdravenie je záležitosťou „zanechania minulosti v minulosti.“
Je pravdou, že posttraumatické poruchy v nás často zanechávajú zmätok v súvislosti s tým, čo je „vtedy“ a čo „teraz“, no takisto je tam sklon predpokladať, že tie najnebezpečnejšie časti našej cesty sú v minulosti a môžeme „ich tam nechať.“
Ako niekto, koho profesionálny život je zasvätený práci s ľuďmi zápasiacimi s traumou, ťa môžem uistiť, že nie všetko nebezpečenstvo či bolesť je v minulosti.
Sú ľudia, ktorí si toto čítajú a ktorí sú STÁLE v tyranizujúcich či vykorisťujúcich vzťahoch alebo situáciách a cítia sa v nich uväznení.
Sú ľudia, ktorí si toto čítajú, a ktorí bojujú s inštitucionalizovaným týraním alebo s kultúrne posväteným vykorisťovaním.
Sú ľudia, ktorí prežívajú veľa zo svojej „každodennej“ existencie v našej kultúre traumatizujúco kvôli ich rasovej, etnickej či rodovej identite.
Realistické a dlhodobé uzdravovanie z traumy nepredpokladá, že nebezpečenstvo či trauma sú nevyhnutne „v minulosti.“
Nepredpokladá, že dôverovať ľuďom je nevyhnutne „bezpečné.“
Zručnosti, nástroje a filozofie uzdravovania z traumy nám potrebujú pomáhať chrániť sa teraz a spracovávať pokračujúcu traumu rovnako, ako nám potrebujú pomáhať vysporiadať sa s traumou z minulosti.
Vždy mnou trochu mykne, keď nejaký terapeut povie, že „musíš k sebe pustiť ľudí“ alebo „musíš ľuďom dôverovať“, aby si sa mohla uzdraviť z traumy.
Moja skúsenosť je v prvom rade taká, že keď príde na uzdravovanie z traumy, súvisí s tým veľmi málo toho, čo „musíš.“
Je ich niekoľko, ale málo.
Po druhé „otvoriť sa“ a „dôverovať ľuďom“ nemusí byť pre mnohých preživších v uzdravovaní možné ani vhodné.
K týmto zraneniam súvisiacim s pripútaním sa k druhým sme neprišli náhodou.
Naše inštintky o tom, komu by sme sa mali alebo nemali otvoriť či dôverovať, sú často pokrivené tým, čo sme zažili.
Často veľmi reálne zápasíme s predstavou „otvorenia sa“ či „dôverou“ ľuďom – a neprekonáme to tým, že sa prinútime mať vzťahy s druhými predtým, než sme na to pripravení.
Takže – nemôžem ti povedať, že svet je objektívne bezpečný.
Nemôžem ti povedať, že dotyčný ťa neopustí.
Nemôžem ti povedať, že ľudia, ktorých máš pri sebe, sú spoľahlivejší alebo bezpečnejší než tí, s ktorými si vyrastala (ako by som to aj mohol vedieť?).
To, čo ti povedať môžem je, že čím viac pracuješ na svojom uzdravení, tým bezpečnejší sa svet pre teba stáva – nie preto, že samotný svet je taký, ale preto, lebo ty si viac integrovaná, uvedomelejšia a zručnejšia.
Potrebujeme nástroje, zručnosti a filozofie uzdravovania obzvlášť preto, lebo svet bezpečný nie je.
Nemôžeme dovoliť, aby naše uzdravovanie z traumy záviselo od toho, či je svet alebo druhí ľudia bezpeční.
Lebo nie sú.
No napriek tomu môžeme byť bezpečnejší v tomto svete aj vo vzťahoch s druhými ľuďmi.
Dr. Glenn Patrick Doyle