Tí, čo zažili komplexnú traumu, majú často komplikovaný vzťah „s viditeľnosťou.“ Na jednej strane sa mnohí z nás naučili, že byť videný nie je obzvlášť bezpečné. V dôsledku toho sa v živote usilujeme, aby nás nebolo vidno. Keď je na nás nasmerovaná pozornosť, vyvoláva to v nás úzkosť. Keď sa s nami chce niekto rozprávať – dokonca keď nám niekto čo len zavolá – často predpokladáme, že máme nejaký problém. Pre mnohých z nás je neviditeľnosť supersila, ktorú by sme chceli mať – je to niečo, na čom sme veľmi tvrdo pracovali.
No na druhej strane mať pocit neviditeľnosti môže byť pre mnohých tá najbolestivejšia skúsenosť. Vieme, aké to je byť „neviditeľný“ pre ľudí, ktorí nás mali vidieť. Vieme, aké to je, keď nás ignorujú tí, ktorí mali do nášho života investovať. Vieme, aké to je byť zradený tými, ktorí nám mali kryť chrbát.
Často to všetko vieme preto, lebo sme to pociťovali, keď sme vyrastali. Pre niektorých z nás to boli prvé veci, ktoré sme vo svojom živote vnímali. Výsledkom toho je, že v našich dospelých vzťahoch si nadmieru uvedomujeme, či sme videní a rešpektovaní – aspoň zo strany tých, ktorí „by nás mali“ vidieť a rešpektovať.
Ak niekto hovorí, že je náš priateľ, no potom sa o nás veľmi nezaujíma, všímame si to.
Ak niekto hovorí, že nás má rád, ale potom sa k nám správa neláskavo, všímame si to.
Ak nám niekto skáče do reči alebo nás prerušuje, akoby to, čo hovoríme alebo vyjadrujeme nemalo cenu, všímame si to.
Všímame si to – a niekedy reagujeme.
Mnohých z nás prekvapí, že hoci sa veľmi usilujeme nikdy nepociťovať či vyjadrovať hnev, ten pocit ignorácie či neúcty zo strany určitých ľudí v nás môže veľmi náhle vzbudiť pocity a prejavy hnevu, o ktorých sme ani netušili, že v nás sú.
Takmer nikto o sebe nerád rozmýšľa ako o „nahnevanom“ človeku a obzvlášť preživší traumy sa usilujú o to, aby neboli „nahnevaní.“
No keď niekto, kto by nám mal kryť chrbát, sa voči nám správa nevšímavo, z nejakého dôvodu to v nás spustí reakciu, keď z nás začne prúdiť všetok hnev, ktorý sme nikdy neprejavili, čo – samozrejme – znamená, že sa potom niekedy cítime zahanbení.
Napokon pocity hnevu a hanby sú často v nervovom systéme preživších prepojené.
Chcem ti povedať, že keď sa k tebe niekto správa nevšímavo alebo neúctivo, nemusíš sa ospravedlňovať za to, že ťa to hnevá alebo zraňuje – obzvlášť ak ide o priateľa alebo milenca. BOLÍ TO.
Bolí to konkrétnym spôsobom, pretože to znova vytvára určité skúsenosti, ktoré boli v jadre nášho pôvodného zranenia. To, ako svoj hnev zvládaš alebo prejavuješ, je na tebe. Nemôžem nikomu hovoriť, či to, čo robí, je správne alebo nie.
No potrebuješ vedieť, že nie je „nesprávne“ cítiť to, čo cítiš. Takisto potrebuješ vedieť, že toto je definícia spúšťača: aktuálna skúsenosť, ktorá znovu vytvára staré dynamiky a emocionálne vzorce. Jasné, že tvoj nervový systém zareaguje. Nie je to „nesprávne“ ani „zlé.“ Tvoje pocity a reakcie sú normálne – na tom nie je nič zlé. Naozaj.
Dr. Glenn Patrick Doyle