Naštartujú nás ľudia, ktorí nás milujú.
Naštartujú nás ľudia, ktorí nás nechcú naštartovať.
Naštartujú nás ľudia, ktorí urobia všetko preto, aby nás nenaštartovali.
Je to blbé, ale bude sa to diať.
Bolo by oveľa príjemnejšie, keby tí jediní, ktorí nás kedy naštartujú, boli ľudia, ktorí nám chceli ublížiť – takto by nás to mohlo hnevať bez konfliktov.
No keď nás naštartujú ľudia, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás – môže to byť veľmi komplikované.
Môže nás to hnevať – a zároveň sa môžeme cítiť vinní alebo sa hanbiť za to, že sa hneváme.
Môže nám to ublížiť – no môžeme si nahovárať, že nemáme „právo“ takto sa cítiť.
Mnohí z nás môžu mať vo svojom živote ľudí, ktorí poznajú naše boje a ktorí robia všetko, čo môžu, aby nič k našej bolesti nepridávali – ale niekedy sa to stane.
Aj keď to niekto urobí nezámerne – stále sa to stane.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa zmieril so skutočnosťou, že pocit, ktorý často sprevádza toto naštartovanie, je hnev.
Niekedy sa na dotyčného hnevám – aj vtedy, keď ma nechcel naštartovať.
No oveľa častejšie sa hnevám na to, že ma to vôbec naštartovalo.
Nie je to fér. Bolí to. Komplikuje mi to život a vzťahy a neznášam to.
Takže keď sa to spustí, akákoľvek reakcia, ktorú mám, sa spojí s týmto hnevom a môžem ju nasmerovať na toho, kto ma naštartoval.
Je veľmi bežné, že potom sa kvôli tomu cítim vinný alebo prežívam pocity hanby.
Tí, čo prežili traumu, neradi vnímajú samých seba ako „nahnevaných“ ľudí.
Mnohých z nás hnev popálil – hnev druhých alebo svoj vlastný.
Mnohí z nás nevedeli, že hnevať sa je v poriadku a nevedeli ani to, čo s hnevom robiť.
Podobne ako s inými silnými emóciami, aj s hnevom sa môžeme učiť zaobchádzať prvý raz až počas nášho uzdravovania – pretože nám nikto v detstve neukázal, ako zažívať, spracovávať a zvládať hnev nedeštruktívnym spôsobom.
Ide o to, že keď prežívame bolesť, je normálne hnevať sa.
A je veľmi normálne hnevať sa, že sa musíme kvôli traume trápiť a riešiť ju.
Keď vybehneme na niekoho, kto nás naštartoval – bez ohľadu na to, či si to zaslúži alebo nie – musíme sa dokázať zastaviť, urobiť krok späť, nadýchnuť sa a vidieť celú tú situáciu – vrátane našej reakcie.
Niekedy sa potrebujeme ospravedlniť. Viem, o čom hovorím.
Pre tých, čo prežili traumu, môže byť ťažké utriediť si pocity súvisiace s ospravedlnením a nápravou.
Niektorých z nás učili, že ak urobíme niečo „zlé“ – napr. vybehneme na niekoho, kto si to „nezaslúži“ – musíme byť potrestaní.
Pravda je, že môžeme pociťovať vinu a ľútosť – no odmietať nádielku hanby.
Svoje správanie môžeme zmeniť – bez toho, aby sme samých seba trestali.
Vina, ktorú pociťujem potom, keď na niekoho vybehnem, je sama o sebe trestom.
Viem, že téma a jazyk „odpustenia“ môže byť pre tých, čo prežili traumu, skutočne náročný. Pre mňa je.
No skutočne za to stojí niekedy tento jazyk vo vzťahu k sebe používať – najmä keď máme komplikované emocionálne či behaviorálne reakcie voči tým, ktorých máme radi.
Nepáči sa mi, že som vybehol na osobu, na ktorú myslím. Viem, že rozumie, že ma niečo naštartovalo a že aspoň niečo z toho, čo zo mňa vyšlo, bol hnev na samotnú traumu.
No napriek tomu sa cítim hrozne.
Dieťa v mojej hlave a srdci stále rozmýšľa, či si zaslúži existovať.
Zaslúžiš si to.
Takéto veci sa dejú.
Je ti odpustené a máš hodnotu.
Si v bezpečí a si tu.
A urobíme nápravu, ktorá je potrebná, pretože tieto veci sa v uzdravovaní robia.
Dr. Glenn Doyle