Sú ľudia, ktorí ťa budú varovať pred „mysľou obete.“
Povedia ti, aby si sa nedefinovala tým, že si viktimizovaná traumou.
Povedia ti, že keď sa každý deň budeš sústreďovať na traumu, uviazneš v nej.
A veľmi často ti budú hovoriť, aby si „prevzala zodpovednosť“ za svoj život.
Pre nich to znamená NEAKCEPTOVAŤ v nijakom zmysle, tvare či podobe to, že si kedy bola bezmocná – alebo že si aj teraz bezmocná nad určitými vecami.
Preživším sa veľmi často dostávajú prednášky o tomto „nastavení obete.“
Ak na verejnosti povieš, že si prežila traumu – jednoducho to vyjadríš ako fakt – pravdepodobne ti niekto povie, aby si sa prestala hrať na obeť.
Poviem vám, že tí, čo prežili traumu, absolútne nemajú sklony „hrať sa na obeť.“
Jedna z veľkých úloh uzdravovania je REÁLNE vnímať to, koľko kontroly sme kedysi NEMALI – a koľko jej nad určitými symptómami a situáciami NEMÁME ani teraz.
To určite nie je „nastavenie obete.“ TO JE REALITA.
Svoju nedostatočnú kontrolu alebo bezmocnosť nad určitými vecami – minulými a prítomnými – neuznávame kvôli tomu, aby sme sa v tom „váľali“ alebo „uviazli.“
Tieto veci priznávame preto, že ak máme byť reálni v tom, čo môžeme ovplyvniť a do akej miery, nemôžeme sa klamať tým, že „prevezmeme zodpovednosť“ za veci, za ktoré zodpovední nie sme ani sme neboli.
Jedna z vecí, ktoré udržiavajú preživších zaseknutých, je odmietanie vzdať sa fantazírovania o tom, že máme kontrolu nad všetkým alebo že sme zodpovední za to, čo sa nám stalo. Pokiaľ sa tejto fantázie budeme držať, nemôžeme sa reálne uzdravovať – pretože nekonáme reálne.
Poznámka na okraj: Určite sú takí ľudia, ktorí nechcú, aby ste konali na základe reality. Chcú, aby ste sa hanbili za svoje minulé skúsenosti a súčasné symptómy, pretože vás v tomto stave môžu ľahšie kontrolovať.
Ak vás dokážu presvedčiť, že to, čo sa vám stalo, je vaša vina a že symptómy, ktoré teraz prežívate sú dôsledkom toho, že sa „nesnažíte dostatočne“ uzdraviť, vedia, že ste oveľa zraniteľnejší voči ich názorom a náchylnejší na ich požiadavky.
Kultúra absolútne používa zhadzovanie viny na obeť k tomu, aby nás emocionálne manipulovala a ovládala naše správanie.
Pravda je taká, že minulosť sa už stala a ovplyvnila nás presne tak, ako nás ovplyvnila. Prežívame presne to, čo prežívame. Popierať a dištancovať sa od toho, čo sa stalo alebo čo prežívame, nie je „zmocňujúce.“
Keď raz poctivo akceptujeme to, kde sa naozaj nachádzame, čo naozaj riešime a to, že nemôžeme zázračne použiť „osobnú zodpovednosť“ a zrazu mať „pod kontrolou“ premáhajúce symptómy a spomienky… vtedy sa NAOZAJ môžeme začať uzdravovať.
Prvý z Dvanástiach krokov uzdravenia je celý o vyrovnávaní sa s vlastnou bezmocnosťou. Je o priznaní toho, že bojujeme PRESNE s tým, s čím bojujeme – a že nemáme možnosť NEBOJOVAŤ s tým. Dôvod, prečo je Prvý krok prvým krokom je skutočnosť, že nijaká práca na uzdravovaní sa nemôže udiať v štádiu popierania.
Kultúra a niektorí ľudia sa budú snažiť všikanovať vás do „prijatia zodpovednosti“ za situácie a symptómy, ktoré spôsobia iba to, že sa budete cítiť bezmocne a beznádejne.
Postupom času DOKÁŽEME ovplyvňovať svoje symptómy a DOKÁŽEME zmeniť nie fakty z minulosti, ale náš VZŤAH k týmto faktom. Ale aby sme čokoľvek z toho mohli urobiť, musí nám byť celkom jasné, že rozpoznanie uzdravovania z traumy ako hlavného projektu nášho života NIE JE o tom, že „zostaneme zaseknutí.“
Uzdravujeme sa práve preto, lebo NECHCEME zostať zaseknutí – najmä nie v takom „zaseknutí“, ktoré je umožňované fantazírovaním o tom, že viktimizácia je „nastavenie mysle“ a nie skutočnosť, ktorú musíme riešiť.
Dr. Glenn Doyle