Nie je to výhovorka; je to fakt.
Keď sa to v nás spustí, naše povedomie je obmedzené. Sme príliš zameraní na určité veci a nie sme schopní sústrediť sa na iné veci. Náš čelný lalok – miesto, kde robíme uvážené rozhodnutia – sa dočasne vypne. Náš limbický systém – kde sa vytvárajú všetky reakcie „bojuj – uteč – zmrzni – lichoť – zrúť sa“ – sa nažhaví a dočasne prevezme kontrolu. Niekedy sa ujmú vedenia naše disociatívne štádiá alebo „časti.“ Ktokoľvek povedal, že tlak „odhalí“ to, kým „naozaj sme“, nemal potuchy, ako funguje trauma.
Keď sa to v nás spustí, sme doslova NAJMENEJ sami sebou.
Jeden z dôvodov, prečo tak usilovne pracujeme na zvládnutí a znížení našej reaktivity na spúšťače je to, že sa chceme vrátiť späť k svojmu „skutočnému“ ja tak rýchlo a úplne, ako je to len možné. Veľmi veľa ľudí nechce pripustiť skutočnosť, že spúšťače menia to, kým sme – aspoň dočasne.
Zdá sa, že niektorí si myslia, že uznať dopad spúšťačov na našu osobnosť a rozhodovanie znamená „vyhýbať sa zodpovednosti.“ Nikto, kto to číta, sa nesnaží „vyhýbať zodpovednosti“ tým, že uznáva dopad spúšťačov alebo traumy všeobecne. V skutočnosti je pre tých, čo prežili traumu oveľa bežnejšie to, že preberajú zodpovednosť aj za to, za čo by nemali – predpokladajú, že VŠETKO – v minulosti aj v prítomnosti – je naša vina a naša zodpovednosť.
Ide nám o to, aby sme POCHOPILI, ako trauma a spúšťače menia to, kto sme, ako rozmýšľame a čo robíme. Nemôžeme pochopiť niečo, čo zo všetkých síl odmietame a popierame.
Nie je „zlyhaním“ priznať, keď náš úsudok ovplyvňuje spúšťač alebo traumatická reakcia.
Nie je „vyhýbaním sa zodpovednosti“ realisticky brať do úvahy to, že keď sa to v nás spustí, sme v podstate iným človekom.
To, čo tu robíme, je preberanie REÁLNEJ zodpovednosti.
Nemôžeme rozhodovať o tom, ako nás trauma ovplyvňuje.
Môžeme sa rozhodovať v súvislosti s tým, ako reagovať vtedy, keď sme ukotvení a keď to dokážeme.
Svoje spúšťače a reakcie na ne si nevyberáme a nerozhodujeme o nich.
Rozhodujeme o tom, do ktorých zručností, nástrojov a tréningu budeme investovať, aby sa znížila naša reaktivita na naše spúšťače.
Všetko toto reálne začína akceptovaním toho, že keď sa to v nás spustí, nie sme sami sebou.
Musíme to prestať popierať a začať sa zaujímať o to, kým sa vtedy stávame.
Musíme toho človeka pochopiť – čo ho motivuje, na čo reaguje, čo potrebuje, aby odstúpil a aby sme opäť mohli prevziať kontrolu.
Podľa mojej skúsenosti je najväčšou prekážkou pri uzdravovaní z traumy popieranie a hanba.
Tá najposlednejšia vec, ktorú chceme, aby si niekto o nás myslel je, že sa snažíme zbaviť zodpovednosti za svoje pocity a správanie.
Ak máme prevziať reálnu a zmysluplnú zodpovednosť za svoje pocity a správanie – za svoje uzdravenie – potrebujeme začať tým, že uznáme, kedy nad niečím NEMÁME KONTROLU.
Keď sa to v nás spustí, nevieme s tým nič urobiť.
Žiadne obviňovanie ani hanba nespôsobí to, že to „dokážeme ovládať.“
Je to desivé? Určite.
Uzdravovanie je veľmi často o robení a akceptovaní desivých vecí – až kým viac NIE SÚ desivé.
Dr. Glenn Patrick Doyle