Prial by som si, aby sme naozaj mohli byť „v poriadku“ tým, žeby sme na to nemysleli. Nerozprávali o tom. Nemuseli každý deň robiť veci, aby sme sa z toho uzdravili.
Ale nie sme. Či hej?
Nuž, vravíme, že sme. Ale nie sme. Nie naozaj.
Veľa z tých, čo to čítajú, sa naučili veľmi dobre pretvarovať, že sme traumu nezažili.
Veľmi dobre sme sa naučili maskovať disociáciu.
Veľmi dobre sme sa naučili „fungovať.“
Niektorí z nás sú v pretvarovaní sa takí dobrí, že niekedy tomu sami uveríme.
Myslíme si, že už sme sa posunuli ďalej a ani nemusíme myslieť na to, čo sa stalo alebo ako nás to ovplyvnilo.
Predpokladáme, že môžeme žiť naplno a tlačiť na seba tak tvrdo, ako len chceme, pretože už nás neovplyvňujú spúšťače. Je tak?
Kiež by to tak naozaj bolo.
Nechápte ma zle: niektorí z nás môžu naozaj dlho skrývať traumu pred mnohými ľuďmi. Ako vravíme – naučili sme sa to veľmi dobre.
Ale účet vždy treba zaplatiť.
„Fungujeme“ určitý čas – a to, čo sa naozaj deje, v sebe ukrývame.
Všetko to dobre funguje – až dovtedy, kým to fungovať prestane.
Na poškodenej kosti môžeš bežať len určitý čas, kým sa z nej nestane škaredá zlomenina.
Dokážeš nespať len určitý čas predtým, než sa u teba rozvinú psychotické príznaky.
Svoje telo môžeš vyšťavovať iba určitý čas predtým, než začne samo seba požierať, pretože potrebuje nejaké palivo.
Skutočnosť je taká, že ignorovanie traumy nie je schodná stratégia.
Keď traumu ignorujeme, v podstate jej riešenie len odsúvame na neskôr. V skutočnosti tým iba predlžujeme svoj vzťah s úlohou, ktorej sa usilujeme vyhýbať.
V prípade uzdravovania z traumy popieranie a odvracanie sa o nej iba naťahuje jej príznaky a spomienky, ktoré nám ničia život.
Myslíme si, že to nejako prejde. Myslíme si, že sme tí jediní v histórii ľudstva, ktorí prišli na to, ako žiť zmysluplný život bez toho, aby spracovali to, čo sa im stalo.
Lenže nie je to tak. Podobne ako v celej histórii neexistuje jediný závislý, ktorý prišiel na to, ako „rekreačne“ užívať drogy či alkohol bez toho, aby mu jeho závislosť ničila život.
Buď sa so svojou minulosťou vyporiadame alebo sa ona vysporiada s nami.
Buď svoju bolesť budeme riešiť alebo sa z nej postupom času stane niečo, čo nás premôže a bude definovať náš život – ak to tak už nie je.
Je uzdravovanie z traumy desivé, nepredvídateľné a niekedy nás zmáha? Určite.
Vyžaduje si to veľa práce? Áno.
No verte tomu, že to nie je zďaleka také komplikované, desivé a nepredvídateľné ako ju nechať, aby nás celkom zničila.
Uzdravovanie je bolestivé. A neuzdravovať sa je bolestivé.
Chcem znášať bolesť z uzdravovania každý deň, pretože ten účet sa musí zaplatiť.
Dnes je VYNIKAJÚCI deň na začatie uzdravovania – ak si tak ešte neurobila – a na opätovné potvrdenie tvojho záväzku uzdravovať sa, ak je to potrebné.
Dr. Glenn Patrick Doyle