Pamätám sa na to, keď mi terapeut prvý raz povedal slová „zručnosti na zvládanie (života)“ – vôbec sa mi to nepáčilo. Bol som na strednej a stal som sa „identifikovaným pacientom“ v našej rodine potom, čo som na škole zažil panický atak. (Vieš, aký je panický atak dezorientujúci, keď nemáš ani poňatia, že niečo také, ako „panický atak“ vôbec existuje?) Rodičia ma poslali za poradcom. Bol to náš rodinný priateľ, ktorý sa stal jedným z mojich prvých vzorov na poli psychoterapie. (Bol to človek, ktorý bol prítomný pritom, keď umieral môj otec – bol som tam aj ja a moja mama, ale to je iný príbeh.)
Ale späť – neznášal som ten výraz „zručnosti na zvládanie života.“ Znelo mi to len ako prežívanie… cítil som tam akúsi pachuť zúfalstva. Nechcel som to len zvládať, prežívať. Chcel som žiť úspešne. Zažívať plnohodnotný život. Ak ma táto „terapia“ mala vyzbrojiť iba k „zvládaniu“, resp. „prežívaniu“, veľmi som o ňu nemal záujem.
Teraz sa rýchlo posuňme o nejaký čas dopredu. Som terapeut a veľký podiel času trávim podporovaním preživších v rozvíjaní – uhádli ste – zručností na prežitie. Celé roky mi trvalo, kým som si uvedomil, že to nie sú zlé slová. Pravda je taká, že predtým, než zažijeme úspech, musíme to zvládnuť, prežiť. Predtým, než budeme žiť plnohodnotný život. Teraz, po rokoch uzdravovania sa z traumy a závislosti, to viem, no viem sa vcítiť aj do mojej reakcie v tínedžerskom veku.
Často som rozprával o tom, ako mi moje ponorenie sa do svojpomocných kníh v tínedžerskom veku pomohlo nezabiť sa. Niekedy často myslím na to, že jeden z hlavných dôvodov, prečo to fungovalo bolo to, že svojpomocné knihy sa obyčajne neprezentujú ako „nástroje na prežitie“, ale skôr ako nástroje úspechu a plnohodnotného života. Keby boli zamerané len na „zvládanie“, asi by neboli také efektívne – aspoň pre mňa. Ako deprimovaný tínedžer so sklonmi k samovražde som si nevážil, aké je úžasné zvládať to. Nakoniec som sa to naučil, no stále rozumiem tomu, prečo sa mi to vtedy nepáčilo.
Ak mám byť úprimný, hoci som si rozvinul silný cit a rešpekt pre zázrak zvládania, prežitia, stále neverím tomu, že hlavným cieľom uzdravovania sa z traumy či závislosti je len to zvládnuť. Nemyslím si, že by si sa mal – mala uzdravovať iba preto, aby si to prežila či zvládla. To je iba začiatok. Pre mňa je prísľubom uzdravovania radosť.
Je to zmysluplné prepojenie.
Je to vnímanie neskutočne úžasného pocitu – konzistentne a predvídateľne.
Necháp ma zle: prežiť či zvládnuť to je nevyhnutný prvý krok. No nikdy som neveril tomu, že je to jediný krok alebo konečný krok.
Verím, že ak chceme skutočne prežívať radosť, musíme sa zmieriť s tým, že najprv musíme prejsť štádiom, kedy to budeme iba zvládať, prežívať. Je to podobné ako pri uzdravovaní sa v Dvanásťkrokovom programe – nemôžeme jednoducho rovno skočiť do Dvanásteho kroku; musíme zažívať postupnú obnovu, napredovanie – doslova krok po kroku.
No nezabudni: hoci učenie sa a používanie zručností na prežitie môže byť veľmi bolestivé, táto bolesť je nevyhnutná, ak je naším cieľom posunúť sa ZA štádium, v ktorom to budeme iba prežívať či zvládať.
Uzdravovanie nie je iba o tom, aby sme udržali hlavu nad hladinou – hoci aj o toto určite ide. Uzdravovanie je o tom, aby sme sa naučili na vode lyžovať.
Dr. Glenn Patrick Doyle