Každý, kto sa uzdravuje z traumy, bude mať určité limity, za ktoré sa určite nemusí hanbiť. Nie je to niečo, čo by sme si zvolili, aby sme komplikovali život druhým alebo sebe. Náš nervový systém je jednoducho v tomto čase taký citlivý, že kvôli našej bezpečnosti a stabilite sa určitým ľuďom a iným spúšťačom potrebujeme vyhýbať alebo s nimi obmedziť kontakt. Znamená to, že to tak bude navždy? Nie. Znamená to, že už nikdy nebudeme môcť robiť to, čo nemôžeme robiť teraz? Nie. Znamená to, že trauma „vyhrala“ tým, že narušila náš „normálny“ život či preferované aktivity? Určite nie.
Pravda je, že každá ľudská bytosť má určité obmedzenia – a zranenia, ako sú posttraumatické stresové symptómy a zápasy prinášajú určité limity. Na svete nie je taký človek, ktorého by zranenie nejako neovplyvnilo. Zranenie ovplyvňuje to, ako sa cítime a fungujeme – a ak sa chceme uzdraviť, potrebujeme tieto limity uznať a rešpektovať. Priznať si dopady zranenia nie je žiadna slabosť a rovnako nie je slabosťou zredukovať našu rutinu preto, aby sme podporili svoje uzdravovanie. Realistické zvládanie zranenia, akým je posttraumatický stres si vyžaduje, aby sme rešpektovali obmedzenia, ktoré na nás kladie.
Môžeme počas uzdravovania tieto limity posúvať? Určite áno. Presne o tom je fyzická terapia pre fyzické zranenia a psychoterapia a práca uzdravovania pre psychoemocionálne a behaviorálne zranenia. No aj keď pracujeme na zmene týchto obmedzení, nemôžeme ich ignorovať – a veľmi dbáme o to, aby sme príliš netlačili na pílu.
O akých konkrétnych limitoch hovoríme?
Možno chceme ísť na určité miesta – ale jednoducho nemôžeme; nie teraz.
Možno chceme ísť na určité akcie (vrátane rodinných) – no teraz nemôžeme.
Možno chceme získať alebo sa vrátiť na určitú pracovnú pozíciu – ale nemôžeme; nie teraz.
Možno sa znovu chceme venovať určitým koníčkom – ale nemôžeme; nie teraz.
Možno chceme sledovať určité programy, sledovať určité filmy či počúvať určité podcasty alebo hudbu – no nemôžeme. Nie teraz.
Nič z toho neznamená, že vyhýbať sa veciam, ktoré sú pre nás spúšťačmi alebo nás na určitý čas destabilizujú, je spôsobom uzdravenia posttraumatického stresu. Na druhej strane uzdravenie z traumy takmer vždy zahŕňa určitú formu expozičnej terapie. Inteligentné uzdravovanie z traumy zahŕňa realistické zvládanie našej expozície ľuďom, médiám a situáciám, ktoré majú potenciál skompromitovať našu bezpečnosť a stabilitu. Nie je to o „slabosti.“ Nie je to o tom, že „traume dovolíme vyhrať“ ani o tom, že „dovolíme vyhrať nášmu tyranovi.“ Manažovanie obmedzení v dôsledku traumy nie je žiadna porážka. Absolútne nie.
Ak máme nakoniec zvíťaziť, musíme potlačiť svoju túžbu robiť príliš skoro príliš veľa. Keď si zlomíš nohu, musíš venovať čas tomu, aby sa uzdravila. Bolo by veľmi nemúdre ísť na maratón predtým, než naň budeš naozaj pripravená. Zároveň by bolo nemúdre počas rekonvalescencie nerobiť žiadne rehabilitačné cvičenia.
Nie je to o tom, že sa tým veciam budeš vyhýbať donekonečna. Je to o tom, že to budeš robiť realisticky a múdro. Pomaly a pokojne.
Dr. Patrick Glenn Doyle