Deti, ktoré vyrastali v zanedbávaní, často vyrastú na dospelých, ktorí majú pocit, že musia neustále pracovať. Títo dospelí sa často cítia vinní za to, že si užívajú… nuž, vlastne všetko, ale najmä zábavu, ktorú niektorí môžu považovať za „bezmyšlienkovitú.“ Často sa cítime vinní za to, že sledujeme program, ktorý sa nám páči alebo taký, ktorý sme už videli veľakrát.
Hovoríme si, že by sme mali byť „produktívni.“
Hovoríme si, že by sme nemali pozerať také „hlúposti.“
Hovoríme si, že musíme byť naozaj „leniví“ a „hlúpi“, keď sa nám páčia takéto programy.
Cítiť hanbu za to, že sa nám páčia určité veci, je veľmi bežná skúsenosť pre tých, čo prežili traumu – no potrebujeme vedieť, že všetky tie programy, hudba, filmy či iná zábava nie je nič, za čo by sme sa mali hanbiť. A je to úplne jedno, aké je to „bezmyšlienkovité.“ Je jedno, koľkokrát si to už videla alebo počula. Veľmi často sa k týmto programom obraciame preto, aby sme vyjadrili a zažili pocity, ktoré sme „nemali dovolené“ vyjadrovať a prežívať. Možno máme problém určité veci cítiť. Možno sa obávame, že ak určité veci precítime alebo ich vyjadríme, dostaneme sa do problémov.
Možno sme sa od určitých pocitov a potrieb tak dokonale odpojili, že keď ich sledujeme v nejakom programe alebo ich počujeme vyjadrené v nejakej piesni, je to akoby sme počuli iný jazyk – no zároveň je nám akýsi povedomý.
Takže naše programy, filmy, hudba? Je to niečo viac než len zábava. Menia sa na príležitosti, aby sa preživší cítili ako ľudia – v kultúre a svete, kde sa veľmi často cítime ako mimozemšťania.
Veľa z nás, ktorí to čítame, máme programy, z ktorých každú epizódu sme už videli niekoľkokrát… a stále ich sledujeme, keď nám nie je dobre. Prečo to robíme? Nie preto, lebo sme zabudli, čo sa stane. Presne naopak. V obdobiach zmätku a nepredvídateľnosti môžu byť tieto programy pre traumatizovaný nervový systém nesmierne upokojujúce. Keď si svoj život trávila hádankami o tom, čo si ľudia okolo teba myslia, čo cítia, čo chcú povedať, môže byť naozaj príjemné mať niečo, kam sa môžeš obrátiť a kde jasne rozumieš motívom postáv a ďalším krokom na ich ceste. V týchto programoch sa ľudia nesprávajú nepredvídateľne. Tu presne vieme, ktorú epizódu máme preskočiť, aby sme sa vyhli spúšťačom. Tieto programy nám poskytujú príležitosť emocionálne investovať do príbehov a ľudí, o ktorých vieme, že na nás nebudú útočiť a nezradia nás.
Je pravdou, že preživším sa páčia programy a hudba pre množstvo rovnakých dôvodov, pre ktoré sa páčia zvyšku sveta – no naše emocionálne zranenia a potreby nás často vedú k tomu, aby sme boli viac prepojení alebo aby sme viac investovali do našej zábavy než je bežné. A je to v poriadku. Nemáš sa za čo hanbiť. Tieto programy môžu byť nástrojmi pre uzdravovanie sa z traumy – možno sú to naše tajné zbrane.
Dr. Glenn Patrick Doyle