Správanie vo vašom vzťahu môže byť rôzne, ale existuje jeden spoločný menovateľ všetkých emocionálne tyranizujúcich vzťahov a tým je, že jeden človek vo vzťahu nepreberá zodpovednosť za svoje správanie. Nikdy. Môžeš mať nekonečné množstvo variantov, pokiaľ ide o konkrétne správanie a taktiky týrania, ale je tam vždy toto. Zakaždým. Znamená to, že nikdy sa nič nedá vyriešiť. Ak ideš za emocionálne tyranizujúcim partnerom s nejakou spätnou väzbou, nedostaneš sa nikam. Vôbec nechce počuť, čo mu hovoríš. Tu je niekoľko príkladov, ako sa to môže prejaviť:
Manželka: “Keď si urobil/povedal to a to, zranilo ma to.”
Manžel: “Nebuď smiešna. Neurobil/Nepovedal som to. Zle si to pochopila. Prečo si musíš vždy všetko tak zle vysvetľovať? Nedokážeš dôverovať svojmu manželovi? Čo si to za manželku? Vo všetkom vždy vidíš moju vinu.“
Manželka sa cíti nemilovaná, nevypočutá, hlúpa a prežíva hrozné sebaspochybňovanie. Naozaj si to zle vyložila? Vymyslela si to? Je zlá a nespravodlivá? Keď v tom žije celé roky, naozaj môže spochybňovať svoju realitu a dokonca svoje duševné zdravie.
Manželka: „Kým budem preč, mohol by si, prosím ťa, prebaliť malého? Posledné tri razy si na to zabudol a zobudil sa celkom premočený.“
Manžel: „Čože? Čo si šialená? Nikdy som na to nezabudol. Myslím, že viem ako sa postarať o dieťa. Prečo vždy musíš do mňa rýpať? Správaš sa ku mne ako k malému decku. Vôbec si ma nevážiš!“
Manželka sa cíti ako v pasci. Miluje svoje dieťa a zároveň má pocit, že svojmu manželovi nemôže nič pripomenúť bez toho, aby ju obvinil, že ho nerešpektuje. Nechce sa k nemu správať ako k malému decku. Chce ho rešpektovať a vážiť si ho tak, ako to má robiť dobrá manželka. Takže sa cíti zle bez ohľadu na to, ako veľmi sa snaží prejavovať mu úctu; on stále vníma jej pokusy o komunikáciu jej potrieb alebo potrieb ich detí ako niečo neúctivé. Takisto rozmýšľa, či nie je šialená. Odprisahala by, že posledné tri razy, keď ho manžel dával spať, malo úplne premočenú plienku. Ale on to hovoril s takou istotou… možno sa mýli ona?
Manželka: „Môžem ísť budúci víkend na stretnutie s priateľkou?“
Manžel: „No asi môžeš. Ale ja nikdy nikam nechodím s mojimi priateľmi.“
Manželka: „Ale môžeš, kedy len chceš!“
Manžel: „Hm. To je tvoj deň. Rob si, čo chceš.“ (Hlboký povzdych.)
Manželka sa cíti vinná. Je jej nepríjemne. Akoby využívala manželovu štedrosť a nerobila to, čo sa mu páči. Ak žije v kultúre, kde sa považuje za samozrejmé, že manželka musí vždy robiť to, čo sa páči manželovi a na prvé miesto dávať jeho záujmy, môže sa rozhodnúť, že nepôjde nikam, pretože potom bude jej manžel šťastný. Keby nabudúce chcela stráviť nejaký čas s kamarátkami, bude sa cítiť neistá a možno sa rozhodne, že je lepšie radšej zostať doma a vôbec sa na to ani nepýtať.
Manželka: „Pred rokom si sľúbil, že urobíš to a to, ale ešte si to neurobil. Kedy to urobíš?“
Manžel: „Nemáš na robote nič lepšie než mi stále dýchať na chrbát? Čo máš za problém? Prečo musíš všetko zveličovať? Mám toho veľa. Čo si slepá?“
Manželka sa cíti vinná, hoci to za celý rok ani raz nespomenula. Má pocit, že mu nič nesmie pripomenúť, ale aj tak bude znášať následky toho, že nesplnil to, čo sľúbil.
Ďalšie typické reakcie na manželkinu spätnú väzbu:
„Si šialená.“
„Prečo do mňa musíš stále rýpať?“
„Každý vie, že si o sebe myslíš, aká si dokonalá. Ty vieš len odsudzovať! Prestaň sa do toho miešať!“
Deštruktívny človek je kritický, podvádza a nemá empatiu. Nie je usvedčený z hriechu a nemá potrebu činiť pokánie. Jediný spôsob, ako udržať pokoj je, keď manželka prevezme úplnú zodpovednosť za nálady a emócie svojho manžela. Všetky problémy musí zametať pod koberec a ignorovať ich, pretože ak čokoľvek spomenie, znamená to, že manžel bude útočiť na jej osobu. A tak všetky problémy zostávajú nevyriešené a jej pocity, záujmy, názory a túžby nemajú žiadnu hodnotu.
Helena Knowlton