Jeden z najbežnejších a najviac zničujúcich dopadov traumy je to, ako ovplyvňuje náš vnútorný dialóg. Trauma sa absolútne zmocní toho, ako sa rozprávame so sebou a môže dokonca úplne znivočiť náš vzťah so sebou. Pri uzdravovaní je jedna z prvých vecí, ktoré robíme to, že začneme počúvať, ako sa so sebou rozprávame. (Toto obzvlášť platí, ak zápasíme s disociatívnymi poruchami – vtedy je OBROVSKOU súčasťou nášho uzdravovania to, ako sa rozprávame s rôznymi svojimi ČASŤAMI.)
Pre mnohých z nás nie je počúvať seba prirodzené. Často si ani neuvedomujeme, že sa so sebou rozprávame – ale robíme to. Neustále. Niekedy je naša samovrava viac verbálna, inokedy menej. No VŽDY so sebou komunikujeme. Vždy si nejako vykladáme svet. Vždy si hovoríme, čo niečo znamená, kto sme a o čom to celé je. Trauma do týchto naratívov presakuje – je to také zákerné, že si to často ani neuvedomujeme. Ľudia, ktorí vyrastali v týraní, si často hovoria, že si to „zaslúžili“ alebo dokonca si o to nejakým spôsobom „koledovali“. Tí, čo boli zanedbávaní, si hovoria, že to musí byť ICH chyba, že nedostali to, čo potrebovali – že neboli dosť atraktívni, dosť zaujímaví či iným spôsobom dosť „dobrí“, aby boli milovaní.
Nenahovárame si to preto, lebo sa nenávidíme – jednoducho to akceptujeme ako pravdu, preto náš mozog si musí NEJAKO vysvetliť to peklo, v ktorom žijeme. Traumatické skúsenosti ako týranie či zanedbávanie nie sú normálne. Ľudský organizmus nie je prispôsobený tak, aby ich zvládal. Sme uspôsobení, aby sme prišli na to, ako svet funguje a čo veci znamenajú, aby sme mohli na svete prežiť a žiť – takže keď sme vystavení niečomu atypickému, ako je týranie či zanedbávanie, náš mozog robí to,
k čomu bol určený: vytvára z toho nejaký príbeh. Tieto príbehy často vedú k tomu, že zo seba máme hnusný pocit. Lenže my NEVIEME, že sú to IBA príbehy. Myslíme si, že je to naozaj o tom, že sme „bezcenní“ a že si to „zasluhujeme“, že je to založené na pravde. Napokon cítime, že je to tak, či nie? (Ten pocit je nám veľmi dôverne známy – náš mozog nevie dobre tieto problémy analyzovať a to najmä keď sme mladí.)
To je len niekoľko príkladov toho, ako sa trauma pohráva s tým, čo si nahovárame a ako poškodzuje náš vzťah so sebou – a to často bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Ak sa chceme naozaj z traumy uzdraviť, musíme venovať veľa pozornosti tomuto vnútornému dialógu a vzťahu so sebou. Nemôžeme to nechať bežať na autopilota. Pamätaj, že autopilot je v tomto prípade návyk, v ktorom nás zanechala trauma. Tie staré príbehy znejú ako „správne“, pretože sú nám dobre známe.
Naše uzdravovanie z traumy nemôže byť zmysluplné bez toho, aby sme opravili svoj vzťah so sebou a začali ho vnímať novým, zdravým pohľadom. A toto sa nedá urobiť bez toho, aby sme venovali pozornosť tomu, ako sa so sebou rozprávame.
Je naozaj dôležité, aby sme si nenadávali, aby sme sa nezhadzovali.
Je naozaj dôležité, aby sme vnímali svoju vlastnú hodnotu, aby sme boli na seba hrdí.
Je naozaj dôležité, aby sme samých seba podporovali.
Áno, nie je to príjemné. Veľa z toho, čím v uzdravovaní prechádzame, nie je príjemné. Ale stojí to za to, lebo TY ZA TO STOJÍŠ – bez ohľadu na to, čo ti práve teraz hovorí tvoj mozog.