Uzdravovanie z traumy nie je tak celkom – dokonca ani zväčša – o „zanechaní minulosti v minulosti.“ Pravdou je, že „minulosť“ nie je to, čo nám teraz tak veľmi sťažuje život. Náš život je ťažký TERAZ kvôli tomu, čo sa stalo v minulosti – ale je to práve tá časť „teraz“, ktorú potrebujeme zmeniť. Môže to byť trochu mätúce, pretože keď zápasíme s posttraumatickou alebo disociatívnou poruchou, často to CÍTIME tak, akoby sa minulosť odohrávala práve teraz. Obzvlášť flashbacky vyvolávajú POCIT, akoby sa na nás zrútil čas a naozaj CÍTIME, akoby sme boli vytrhnutí z prítomnosti a vymrštení do toho, čo bolo vtedy. Keďže kvôli posttraumatickej stresovej poruche môžeme mať tak často POCIT, akoby bola minulosť prítomnosťou, môžeme mať pokušenie myslieť si, že práca mala byť urobená aj vtedy a tam. Ale nie je to tak. Práca je práve tu. Práve teraz.
Pravdou je, že hoci môžeme CÍTIŤ, že minulosť sa odohráva práve tu a práve teraz, už sa stala – a my ju nikdy nezmeníme. To, čo zmeniť MôŽEME, je naše chápanie vzťahu s minulosťou – a náš vzťah a pochopenie našej mladšej verzie seba, ktorá žila v minulosti… a ktorú si stále nesieme vo svojej hlave a svojom srdci. V tomto ohľade je pravda, že pri uzdravovaní z traumy musíme veľmi často robiť prácu, ktorá sa ZAMERIAVA na minulosť. No keby sme sa zamerali výhradne na minulosť, hrozí nám riziko, že v prítomnosti nebudeme v bezpečí. To, čo je podstatné, je prítomnosť – pretože sa nachádzame práve tu. Tu žijeme – v prítomnosti.
Prítomnosť je to, kde vytvárame život – deň po dni – a prítomnosť je to JEDINÉ miesto, kde máme príležitosť meniť sa, napredovať či robiť rozhodnutia. Keď spracovávame svoju traumu, na každom kroku skúmame, ako nás ovplyvnila minulosť. Pozeráme sa na to, ako to, čo sa nám stalo, zničilo naše vnímanie zmyslu a našej vlastnej osobnosti. Uznávame ako ľudia a inštitúcie, ktoré nás mali chrániť alebo viesť, tak neurobili – alebo v niektorých prípadoch boli dokonca komplicmi v našej bolesti.
Reálne vnímame to, čo potrebovala naša vlastná minulá verzia a čo sa jej stalo v dôsledku toho, že sme nedostali to, čo sme potrebovali (alebo že sme často dostali nedokonalú alebo neúplnú verziu toho, čo sme potrebovali).
No vraciame sa k tomu, čo potrebujeme dnes.
S čím dnes bojujeme.
Aká je naša súčasná situácia – v našom vnútri aj vo svete.
Toto vnímam ako to najpodstatnejšie nepochopenie u niektorých ľudí v súvislosti s tým, o čom je skutočné uzdravovanie z traumy.
Nie je o „obviňovaní“ – hoci v procese zmierovania sa so svojou minulosťou je niekedy primerané prisúdiť realistickú vinu.
Nie je o ľútosti – hoci v tomto procese nás bude tlačiť VEĽA vecí, ktoré ľutujeme.
No uzdravovanie z traumy v konečnom dôsledku vôbec nie je o snahe mať lepšiu minulosť.
Nie je dokonca ani o budúcnosti – aspoň nie priamo.
Uzdravovanie z traumy tak, ako to vidím, je o dnešku. Práve tu. Práve teraz.
Tento moment. Táto výzva. Tento nástroj, zručnosť či filozofia, ktorá nám pomôže prejsť cez TÚTO vec.
Vôbec nechápem, na čo ľudia myslia, keď hovoria tým, čo prežili traumu, aby „nechali minulosť v minulosti.“
Jediné, čo viem, je preorientovať sa na dnešok – a robiť to vytrvalo.
Dr. Glenn Patrick Doyle