Smútok a strata dokážu naštartovať oveľa viac než iba smútok. Zvládať stratu je dostatočne ťažké – no veľmi často – najmä u tých, čo prežili traumu – spúšťajú smútok a strata kaskádu symptómov a spomienok, ktoré robia všetko ostatné oveľa zložitejším a bolestivejším.
Ak si závislá, smútok v tebe dokáže spôsobiť obrovské tlaky tak, že tvoje nacvičené zručnosti a stratégie sa zdajú byť veľmi ďaleko.
Ak máš poruchy príjmu potravy, tvoja dysfunkcia zmení tvoju skúsenosť na rozumný argument, prečo by si sa cítila oveľa lepšie, keby si jednoducho vynechala nejaké jedlá.
Ak bojuješ s depresiami, smútok dokáže zmeniť všetku tvoju prácu, kedy si sa naučila rozprávať sa so sebou realisticky a súcitne tak, že sa ti to bude javiť ako hlúpe a nepodstatné.
Ak zápasíš s komplexnou traumou, smútok môže otvoriť dvere k spomienkam, o ktorých si si myslela, že si ich už spracovala – alebo si o nich ani len netušila – a znovu ťa zaplavia.
Máme pokušenie smútok niekam začleniť a nechať ho na príslušnom mieste, až kým opäť budeme mať kapacitu vrátiť sa k nemu.
No smútok – podobne ako trauma – má tendenciu sa potichu vkradnúť a prekonať každú psychickú bariéru, ktorú sa mu snažíme postaviť do cesty. A nikdy nás nezasiahne rovnako.
Niekedy nám vyrazí dych a takmer sa odpojíme od jeho skutočného dopadu. Často sa mi pritom vynorí otázka: „Mám teraz plakať?“ Inokedy nami prenikne tak, že nás doslova rozkuskuje. V niektorých prípadoch pripomína atómový výbuch, ktorý vnímame zdiaľky a veľmi pomaly sa pred nami rozvíja, takmer akoby to bolo neskutočné. Veľmi často to spôsobuje, že sa vtedy vynoria niektoré z tých najmenej prispôsobivých zručností na prežitie a urobia svoju prácu. Je skutočne veľmi ťažké postarať sa o seba, keď nás to zasiahne.
Často môžeme mať pokušenie postarať sa o všetkých dookola. Časť z nás si môže myslieť, že si tak smútok udržíme od seba. Ale nejde to. Aj keby sa nám to podarilo, počkal by si na nás.
Musíme pamätať na to, že keď nás zasiahne, musíme urobiť všetko, aby sme si ochránili svoju bezpečnosť a stabilitu. Môžeme byť v pokušení odhodiť všetko, čo súvisí s uzdravovaním. Raz som to skúsil a nikomu to neodporúčam.
Je NAOZAJ dôležité, aby sme mali na pamäti to, čo sme si stanovili ako potrebné na každý deň, aby sme zostali stabilní a v bezpečí.
Často rozprávam o tom, že pri uzdravovaní si nemôžeme vybrať voľno – a to zahŕňa aj dni, kedy sa snažíme iba udržať hlavu nad vodou. Vtedy sú obzvlášť dôležité základné nástroje uzdravovania – vnútorná komunikácia, sebasúcit, časový manažment, manažment zvládania energie, aktivácia vnútorných zdrojov či vnímanie bezpečného priestoru.
Každý, kto to číta, musel zvládať stratu. Každý, kto to číta, čelil a bude čeliť otázke, ako zostať stabilným a v bezpečí, keď na nás doľahne smútok. Odpoveď je rovnaká ako pri ostatných typoch uzdravovania… deň po dni.
Dr. Patrick Doyle Glenn