Nikto sa ráno nezobudí a nepomyslí si: Myslím, že pri každom stredne silnom zvuku skočím do stratosféry.
Nikto nezačína deň myšlienkami: Myslím, že z každého jedného vzťahu, v ktorom sa začnem cítiť zraniteľná, sa budem snažiť rýchlo odísť a zároveň dotyčného budem celou silou od seba odtláčať.
Nikto sa vedome nerozhoduje, že bude prejavovať nezmernú lásku v snahe uchlácholiť, zabaviť alebo iným spôsobom získať súhlas od niekoho, s kým sa práve zoznámil alebo niekoho, o kom vie, že preňho nie je dobrý.
Traumatické reakcie nie sú vedomé rozhodnutia.
Bojuj – uteč – zmrzni – lichoť – zrúť sa – všetko toto opisuje reakcie nervového systému, ktoré sú automaticky spustené množstvom vecí.
Je nesprávne chápať traumu tak, že spúšťace súvisia iba s traumou.
Pravda je, že trauma obyčajne zvyšuje citlivosť celého nervového systému – takže VEĽA vecí, ktoré sa môžu javiť ako také, ktoré nemajú s našou traumou nič spoločné, sa môžu stať spúšťačmi.
Keď sa to spustí, fungujeme podľa vzorca. Je to také automatické ako vypínač na stroji. Stroj sa „nerozhoduje“, či bude fungovať podľa funkcie vypínača; jednoducho sa zapne a ide. Napriek tomu sa mnohí z nás cítia vinní a frustrovaní kvôli svojim traumatizujúcim reakciám.
Uvedomujeme si, že naše traumatizujúce reakcie sú často prekážkou pre to, ako žijeme – a najmä pre naše vzťahy.
Naša kultúra nás učí, že kľúčom k zmene vzorca správania je silná vôľa.
Učia nás, že ľudia s dobrým charakterom sa môžu zastaviť a prestať robiť niečo, ak sa o to naozaj dostatočne snažia – a že „dobrí ľudia“ sa „dostatočne“ snažia.
No traumatizujúce reakcie nie sú normálnym správaním.
Rovnako, ako sme nežiadali, aby sa nám udiala trauma, nežiadali sme ani o spustenie traumatizujúcich reakcií. Jednoducho sa nám dejú.
Mať pocity viny, keď sa spustia traumatizujúce reakcie, je ako mať pocity viny, keď prekvapením lapeme po dychu alebo keď sa od zimy trasieme.
To isté platí o zdanlivo zložitejších vzorcoch správania, ktoré majú svoje korene v traumatizujúcich reakciách.
Nechceme byť podozrievaví v nových vzťahoch – alebo, na druhej strane – do nich skočiť po hlave.
Nechceme veci odkladať na neskôr, pretože máme úzkosť ohľadom svojich schopností, či ich dokážeme uskutočniť – alebo máme úzkosť kvôli dôsledkom z toho, že to neurobíme dosť dobre.
Nechceme vybuchovať v hneve na ľudí alebo situácie, ktoré by „sme mali“ dokázať zvládnuť.
Keď má náš vzorec správania svoje korene v traumatizujúcej reakcii – bojuj, uteč, zmrzni, lichoť, zrúť sa – znamená to, že aspoň určitá jeho časť funguje na autopilot.
Ak chceme toto správanie zmeniť, najprv sa musíme vzdať predstavy, že sa pre takéto správanie rozhodujeme.
To neznamená, že sa vzdávame zodpovednosti. Je to presne naopak.
Reálne sa postaviť k správaniu, ktoré je zakorenené v traumatizujúcich reakciách, je prvým nevyhnutným krokom k tomu, aby sme zaň prevzali reálnu zodpovednosť.
Nemôžeme zmeniť správanie, ak nerozumieme, aký má účel.
Nerobíme veci len tak pre nič za nič.
Ak naozaj chceme zvládať tieto vzorce správania, ktoré nás mätú a frustrujú, najprv k nim musíme pristupovať tak, ako by sme pristupovali k traumatizujúcej reakcii, ktorá sa za nimi skrýva: so súcitom.
Musíme k nim pristupovať z perspektívy, ktorá je v určitom zmysle adaptívnou reakciou – aspoň čo sa týka nášho nervového systému – na niečo, čo sa nám kedysi stalo.
Náš nervový systém sa nesnaží náš život zničiť, ale snaží sa ho zachrániť.
Viem. Je ťažké pristupovať k správaniu, ktoré nás frustruje, so súcitom.
Byť k sebe trpezliví, stáť na svojej vlastnej strane, odvážiť sa veriť si – v tom všetkom sa zlepšujeme, ako vo svojom uzdravovaní napredujeme.
Drž sa toho. Deň po dni.
Dr. Glenn Doyle