Hej. Ťažko uveriť tomu, že na nás niekomu záleží, keď na nás nezáležalo ľuďom, ktorým na nás záležať malo. Mnohí z nás túto skúsenosť používajú ako základ pre rozhodovanie, či na nás naozaj druhým záleží. Často niekomu poviem, že mi aj iným na ňom záleží – a dotyčný so mnou nesúhlasí.
Ako je možné, že na mne záleží, keď na mne mojim rodičom nezáležalo?
Ako je možné, že na mne záleží, keď ak sa utiahnem, nikto si to nevšimne a nikto sa o mňa nezaujíma?
Keď sme presvedčení, že na nás nikomu nezáleží, všetko filtrujeme cez toto presvedčenie – a nájdeme si TONY „dôkazov“, že to tak je.
Niekedy nám náš mozog nahovára, že na nás nezáleží, pretože ničím nikomu „neprispievame“.
Sme presvedčení, že aby sme ako ľudia mali „hodnotu“, musíme hodnotu dodávať iným ľuďom veľmi konkrétnymi a merateľnými spôsobmi… a ak to nerobíme, „musíme“ byť bezcenní.
Po rokoch – a niekedy desaťročiach – všetkého toho sa dostaneme do bodu, keď sme presvedčení, že sme bezcenní a nikomu na nás nezáleží.
A ak sme o tom presvedčení, jednoducho nevidíme zmysel v tom, aby sme sa snažili zlepšiť svoj život alebo nepoužívať sebadeštruktívne vzorce.
Uzdravovanie z traumy a závislosti od nás požaduje zaujať úplne iný prístup k otázke toho, či na nás záleží. Žiada od nás začať na predpoklade, že na nás náleží – bez ohľadu na to, či na nás záležalo tým, ktorým na nás záležať malo najviac.
Žiada od nás začať od predpokladu, že máme hodnotu – aj keď sme boli v pozícii, kedy sa zdalo, že životy druhých ničím neobohacujeme.
Chcem ti povedať, že tieto predpoklady nemusíš akceptovať, ak nechceš. Všetko, čo viem, je to, že ja ich veľmi silno akceptujem.
Myslím si, že na tebe záleží a že máš hodnotu – bez ohľadu na to, či to niekto druhý vidí a či to aj vyjadril.
Myslím, že v živote sa dejú zlé veci, ktoré nám bránia v tom, aby sme niekedy obohacovali tento svet. Je ťažké to robiť, keď máme dosť práce s tým, aby sme vôbec prežili.
Myslím si, že ľudia majú hodnotu – aj keď to druhí v ich živote – napr. rodičia či opatrovníci – nevidia a nevyjadrujú.
Nemyslím si, že naša hodnota sa zmenšuje, ak ju druhí nevidia.
Nemyslím si, že naša hodnota sa zmenšuje, ak sme v pozícii, že všetko, čo v danej chvíli dokážeme, je držať hlavu nad vodou.
Nemyslím si, že naša hodnota sa zmenšuje, hoci sa nám dejú bolestivé veci.
Nemyslím si, že naša hodnota sa zmenšuje, keď prechádzame obdobiami, kedy robíme rozhodnutia, ktoré neskôr ľutujeme.
Hoci to možno znie kontroverzne, myslím si, že všetci sme ľudia a dejú sa nám zlé veci.
Ak sa máme zo závislosti alebo traumy realisticky uzdraviť, musíme začať tým, že sa budeme správať, akoby na nás záležalo.
Akoby sme si zaslúžili lepší život.
Akoby sme si zaslúžili dôveru druhých.
Akoby sme si zaslúžili podporu a dôstojnosť.
Viem – naráža to na veľa našich starých návykov.“
„Na mne nezáleží“ a „nemám žiadnu cenu“ – toto sú presvedčenia, ktoré umierajú ťažko a to najmä vtedy, ak sme pre ne celé desaťročia zbierali „dôkazy“.
Ale presvedčenia sa menia.
Menia sa každý deň.
Dokonca aj tie veľmi silné. Aj tie, o ktorých sme boli presvedčení veľmi dlho.
Všetko to začína otvorenosťou možnostiam.
Otvorením dverí malilinkému kúsku k presvedčeniu, že „možno na mne záleží.“
„Možno mám cenu.“
„Možno by to nemala byť norma, podľa ktorej sa posudzujem.“
Pootvor tie dvere.
Všetko to začína tam.
Dr Glenn Doyle