Jedna z najväčších výziev v uzdravovaní sa z traumy je nehľadať výhovorky, prečo ďalej nepokračujem v úlohách uzdravovania sa a v používaní nástrojov, ktoré mám k dispozícii, ako sa ma snaží presvedčiť môj traumatizovaný mozog. Musíme pamätať na to, že traumatizovaný mozog – hlasy našich šikanistov a tyranov, ktoré sme si zvnútornili a ktoré ovplyvňujú to, čo si myslíme, ako sa cítime a čo robíme – vždy chce, aby sme svoje nástroje NEPOUŽÍVALI.
NECHCE, aby sme si uvedomovali, ako sa rozprávame so sebou.
NECHCE, aby sme si predstavovali zmysluplné veci.
NECHCE, aby sme zámerne narábali s dychom a so svojím telom.
Vždy sa nás usiluje presvedčiť, že sú oprávnené dôvody, prečo by sme to robiť NEMALI – a viem, že jedno z mojich najzraniteľnejších miest je presne to – nechať sa učičíkať týmito argumentami. Napokon – vďaka traumatizovanému mozgu je to ľahké. Jeho argumenty sú veľmi zvodné a presvedčivé. To, čo traumatizovaný mozog však nerobí je fakt, že nestojí na strane nášho uzdravovania.
Pamätaj, čo traumatizovaný mozog naozaj chce: chce, aby si prežívala mizériu, aby si bola paralyzovaná a v konečnom dôsledku mŕtva. Dôvod je jednoduchý: traumatizovaný mozog – to sú zvnútornené hlasy, postoje a názory našich šikanistov a tyranov – a ONI chcú, aby sme prežívali mizériu, boli paralyzovaní a možno aj mŕtvi.
Mne traumatizovaný mozog „pomáha“ nepoužívať zručnosti, ktoré mám. Nahovára mi, že je to príliš komplikované. Nahovára mi, že aj tak sa nič nezmení. Nahovára mi, že nie som hodný života v uzdravovaní, takže je to vlastne smiešne, že vôbec uvažujem o používaní mojich zručností. Bla, bla, bla…
Dáva mi príležitosť vyhovárať sa, aby som nerobil to, čo v skutočnosti robiť dokážem – pretože každý nástroj uzdravovania je v konečnom dôsledku nejaká kombinácia samovravy, mentálneho sústredenia a povedomia o dýchaní a tele. Všetky tieto nástroje môžem používať. Možno nie perfektne, možno nie dokonale, ale môžem – iba ak by som dovolil traumatizovanému mozgu, aby mi nahovoril, že ich používať nemám.
Toto je to, čomu mnohí ľudia – väčšina z ktorých nezažili traumu a neuzdravujú sa z nej – vôbec v súvislosti s uzdravovaním sa z traumy nerozumie: pracovať na svojom uzdravení je v skutočnosti OPAKOM výhovoriek či vyhýbania sa zodpovednosti.
Uzdravovanie žiada, aby sme boli viac zodpovední než sme kedy predtým boli a oveľa oveľa viac zúčtovateľní a zodpovední než sú schopní naši šikanisti a tyrani. Dnes večer a každý jeden večer môžem robiť rozhodnutia, ktoré moje uzdravenie podporujú, ale nikto tieto rozhodnutia nemôže robiť namiesto mňa.
Môžem sa rozhodnúť, že budem čítať, počúvať alebo sledovať niečo, čo zlepšuje moje zručnosti uzdravovania, no nikto iný to nemôže urobiť za mňa.
Môžem sa rozhodnúť, že aj ten najhorší večer zmysluplného uzdravovania je lepší než ten „najlepší“ večer, keď dovolím, aby ma trauma nakopala do zadku – ale nikto iný za mňa toto rozhodnutie urobiť nemôže.
Ver mi: Vyskúšal som všetko možné, aby som nebol zodpovedný či zúčtovateľný za svoje správanie a som celkom múdry – dokážem sa vyhovárať naozaj tak, že to vyznieva vierohodne. Aspoň na chvíľu. No toto ma nikdy neposunulo ani o krok bližšie k uzdraveniu alebo k životu, ktorý by za to stál. Väčšinou to len pokazilo moje vzťahy a stálo ma to roky života, ktoré už nikdy nezískam späť.
Takže dnes žijem denodenne realisticky zodpovedný život s radikálnou zúčtovateľnosťou. Vždy tu bude riziko, že sa budem vyhovárať – napokon som prežil traumu a vždy budem náchylný uveriť traumatizovanému mozgu – no beriem vážne svoju zodpovednosť toto riziko zvládať.
Nie je to ľahké.
No stojí za to o to bojovať.
Dr Glenn Patrick Doyle