Keď sú v manželstve problémy, keď sa zdá, že niečo nie je v poriadku, keď máš podozrenie, že ten druhý klame alebo si na to prišla, že je to tak, takmer vždy sa odporúčajú dve veci: poradenstvo a práca na odpustení. Sú to síce dobré inštinkty, no v manželstvách, kde sa vyskytuje trvalé klamanie či manipulácia sú prekážky, o ktorých väčšina ľudí nevie. Veda o klamstve pomáha vysvetliť, prečo je to tak.
Prečo poradenská miestnosť neposkytuje rovnocenný priestor
Manželské poradenstvo vychádza z predpokladu, že obaja partneri konajú v dobrej viere – že hovoria pravdu o tom, čo sa stalo, čo cítili a čo chcú. Pre väčšinu párov je to tento predpoklad rozumný, no pre páry s manipulatívnym partnerom to neplatí.
Doktorka DePaulo sa vo svojom výskume zamerala na typy osobností, ktoré najviac klamú. Tí, čo dosiahli vysoké skóre v machiavellizme – definovanom v jej výskume ako „priznaná ochota používať manipulatívne stratégie ako sú klamstvá a podliezanie, cynický pohľad na ľudskú prirodzenosť a nedostatok záujmu o konvenčnú morálku“ – klamali výrazne viac ako ostatní a hovorili výrazne viac sebastredných klamstiev. Svet vnímajú spôsobom „Nikdy nikomu nehovor skutočný dôvod, prečo si niečo urobil, pokiaľ to nie je pre teba užitočné.“ Keď takýto človek príde k terapeutovi alebo poradcovi, nestane sa zrazu transpatentným.
Doktorka DePaulo takisto zistila, že manipulatívni ľudia sú veľmi konkrétne motivovaní k tomu, aby „druhých formovali tak, aby vyhoveli ich vlastným zámerom.“ Pre takéhoto človeka je poradenské stretnutie jednoducho novou arénou, v ktorej potrebuje zvládnuť nové publikum. Terapeut je niekto, na koho potrebuje urobiť dojem, koho si potrebuje získať a strategicky zavádzať – najmä ak neprešiel tréningom na rozpoznávanie dynamík donucovania, nátlaku a kontroly.
Klamár, ktorý nemá dôvod, aby s tým prestal
Existuje aj ďalší problém a to aj v manželstvách, kde klamstvo nie je zakorenené v manipulatívnej osobnosti, ale v roky praktizovanom návyku. DePaulo zistila, že čím viac je klamstvo frekventovanejšie a stáva sa z neho zvyk, tým viac sa stáva oveľa ľahšie používaným, úspešnejším a návykovejším, pričom takíto klamári si svoje klamstvo všímajú stále menej a menej. Podľa jej štúdie viac ako 70 percent klamárov uviedlo, že keby sa nachádzali v rovnakej situácii opakovane, opakovane by klamstvo použili – a to nie preto, že by si uvedomovali s tým spojené problémy, ale preto, že klamstvo pre nich viac nepredstavovalo morálny problém. Jednoducho sa stalo spôsobom, akým veci riešili.
Toto je kľúčová vec v otázke, či môže poradenstvo v takýchto prípadoch fungovať. Skutočná zmena pri takomto klamárovi by si vyžadovala, aby rozpoznal úplný dosah svojho klamstva, pocítil váhu jeho dopadov a rozvinul si vnútornú nepohodu voči neúprimnosti, ktorú ale nikdy nemal – alebo ktorá rokmi praxe erodovala. Jej výskum ukazuje, že ľudia, ktorí hovoria menej klamstiev sú tí, ktorí si zvnútornili úprimnosť ako podstatu svojej identity. Pre niekoho, kto robí pravý opak – pre koho je klamstvo dopredu nastavený štandard – má niekoľko sedení na terapii zdolať hlboko zakorenený návyk?! A toto vôbec nie je malá prekážka, je to štrukturálna prekážka.
Prečo odpustiť trvá oveľa dlhšie než ako ti tvrdia ostatní
Dokonca aj keď od partnera odídeš – aj keď už vieš, že poradenstvo nefunguje – stále je vysoko pravdepodobné, že ti budú hovoriť, aby si odpustila, lebo veď keď sa držíš tej bolesti, tak ti to ubližuje oveľa viac ako jemu a že pustiť to je duchovne zrelá reakcia. Výskum doktorky DePaulo k tomu ešte pridáva obraz toho, aké je to zranenie hlboké – a nemá to nič spoločné s tým, či tvoj partner pociťuje nejakú vinu kvôli tomu, čo urobil alebo nie.
Jej štúdie ukázali, že „bežní klamári“ – ľudia, ktorí hovoria drobné bežné klamstvá – pociťujú oveľa väčšiu úzkosť pred, počas a po klamstve, ktoré povedia svojim blízkym než cudzím ľuďom. Toto zistenie sa vzťahuje na priemerných ľudí hovoriacich priemerné lži. Nevzťahuje sa na návykových, manipulatívnych, nátlakových partnerov, ktorí klamú tak, že sa u nich úzkosť postupne znižuje a často nemajú absolútne žiadne výčitky. Ak sa u tvojho partnera neukázala nijaká vina, ľútosť ani zmysluplné uznanie toho, čo spôsobil, je to v súlade s tým, čo hovorí tento výskum. Tvoje vnímanie ich chladu nie je prekrútené. Je celkom presné.
No najpodstatnejšia je skutočnosť, že hĺbka tvojich zranení nemá nič spoločné s tým, či to pociťujú aj oni. Podviedol ťa človek, ktorému si dôverovala a to vo vzťahu, kde bola tvoja predpojatosť k pravde najsilnejšia, a to počas dostatočne dlhého obdobia na to, aby to zmenilo tvoje chápanie svojho vlastného života. A nestratila si len informácie. Stratila si aj intimitu – pocit, že si úprimne chápaná, oceňovaná a že je o teba úprimne postarané. Každá lož to časom potichu a neviditeľne rozložila. A kým sa to dialo, tie klamstvá v pozadí potichu spôsobovali aj niečo iné. Spomínaný výskum potvrdil, že sociálne interakcie, počas ktorých sú hovorené klamstvá, sú menej intímne a menej príjemné než tie úprimné. Manželstvo prešpikované klamstvami nie je len manželstvo, v ktorom sa dejú zlé veci. Je to manželstvo, v ktorom sa intimita neustále a nepozorovane vyprázdňuje. Intimita sa buduje na pocite, že si úprimne chápaná a oceňovaná. Klamstvo toto znemožňuje. Keď si to klamstvo odhalila, neboli to len individuálne incidenty. Zistila si, že blízkosť, o ktorej si si myslela, že ju máš, bola len výmyslom a že osamelosť a nepokoj, ktoré si celé roky cítila, boli opodstatnené.
Keď konečne vidíš celý obraz, nežiališ len nad nejakou jednorazovou udalosťou. Žiališ nad verziou vášho manželstva – a svojej vlastnej reality – ktorú je potrebné od základu prestavať tak, aby odrážala pravdu. To nie je proces, ktorý sa deje na časovej osi niekoho iného. To, že odpustiť trvá tak dlho, je úmerné tomu, čo sa stalo; nie je to žiadna zatrpknutosť. Tak vyzerá skutočné uzdravovanie sa z takéhoto reálneho zranenia.