„A keď sme boli u vás, prikazovali sme vám: Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje! Počúvame totiž, že niektorí medzi vami žijú neporiadne, nič nerobia, ale zaoberajú sa zbytočnosťami. Takým prikazujeme a napomíname ich v Pánovi Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb. Vy však, bratia, neochabujte v konaní dobra. Ak niekto neposlúchne naše slovo v tomto liste, toho si poznačte a nestretávajte sa s ním, nech sa hanbí. Nepokladajte ho však za nepriateľa, ale napomínajte ho ako brata“ 2 Tes 3:10-15
„Chcel som vám napísať, aby ste sa nestýkali s takým, ktorý sa nazýva bratom, no pritom je smilník, lakomec, modloslužobník, rúhač, opilec alebo vydierač; s takými ani len nejedávajte! Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo nás? Nesúdite vari tých, čo sú vnútri? Tých však, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Odstráňte zlého spomedzi seba“ 1 Kor 5:11-13
Jedno z najprevládajúcejších pochybení v súčasnej cirkvi – to, ktoré spôsobuje tak veľa zármutku obetiam skazených ľudí a zahanbuje Kristovo meno – je vytrvalosť miestnych cirkevných zborov, ich vodcov a pastorov vnímať všetkých, ktorí sú v cirkvi, ako kresťanov bez ohľadu na prirodzenosť ich hriechu. To nie je biblické myslenie. Nie je to pravda. Božie Slovo jasne učí, že nie všetci hriešnici sú rovnakého typu a ani s nimi nemáme rovnako jednať.
Pozrime sa na dva príklady vo vyššie uvedených textoch: 1) lenivec a 2) rúhač alebo „ten, čo nadáva“ (z Pavlovho zoznamu).
Čo nám hovorí Pavol o jednaní s lenivcom? Prikazuje mu priamo, aby v prvom rade začal pracovať. Hovorí nám, že ho nemáme ťahať z dôsledkov jeho hriechu – ak nebude pracovať, nemá ani jesť. A ak si toto napomenutie nevezme k srdcu a neurobí pokánie, cirkev musí urobiť rázne opatrenie – nemá s ním mať nič spoločné, aby ho hanba tohto rozhodnutia primäla k pokániu.
No potom Pavol hovorí niečo dosť zvláštne: „ Nepokladajte ho však za nepriateľa, ale napomínajte ho ako brata.“ Je tu človek, ktorý závažným spôsobom hreší, no stále ho máme považovať za brata v Kristovi. Mali by sme zrejme brať do úvahy aj kontext situácie v Tesalonikách. Zdá sa, že tam bolo rozšírené nesprávne teologické učenie o „posledných časoch“ a možno práve to bol dôvod, prečo tam boli ľudia, ktorí nepracovali, ale len posedávali a čakali na Kristov príchod. No Pavol hovorí, že takýchto ľudí máme vnímať ako kresťanov – aspoň v tomto bode.
Keď sa posunieme k druhej kategórii hriešnika, ktorého Pavol identifikoval ako rúhača či nadávača (človeka, ktorý svoje ústa používa k útokom, odsudzovaniu, osočovaniu, týraniu), pokyny na zaobchádzanie s ním sú odlišné. Jednanie totiž musí zodpovedať páchanému činu. Opäť máme toho človeka vylúčiť z cirkvi, no Pavol používa oveľa prísnejšie podmienky: „Odstráňte zlého spomedzi seba.“ Pavol tohto človeka nepovažuje za kresťana a nemali by sme to robiť ani my.
Tyrani sú rúhači. Svojimi slovami ubližujú a vraždia – nie preto, že občas stratia nervy a povedia niečo, čo neskôr ľutujú. Nie, ich týranie je premyslené. Ich osočovanie je chladnokrvné. A robia to dookola. Takýto hriešnik má byť z cirkvi vylúčený a vnímaný ako neveriaci. Nie je to brat v Pánovi.
Tým, že súčasné cirkevné zbory v tomto rozlišovaní zlyhávajú (alebo ho odmietajú?), poskytujú bezbožníkom útočisko, dávajú im falošné uistenie o stave ich duše a dovoľujú im ďalej pokračovať v nadávkach a útokoch na nevinných. Za takúto svojvoľnú nesposlušnosť sa jedného dňa budú všetci zodpovedať Pánovi Cirkvi.