Keď sa chce s tebou niekto zdieľať o svojej skúsenosti týrania, je to akoby stáli v miestnosti plnej smetí a neporiadku s rozbitým nábytkom, opadanou omietkou a stenami špinavými od výkalov. Otvorili dvere, stoja v nich a čakajú.
Ty, poslucháč, máš niekoľko možností.
Môžeš sa rozbehnúť opačným smerom a myslieť si: „O tejto miestnosti nechcem nič vedieť. Nikdy som ju nevidel. Nie.“
ALEBO
Stáť v chodbe a tváriť sa, akoby bola miestnosť v poriadku. Môžeš začať rozhovor a pýtať sa, kde kúpili ten nábytok (ktorý je rozbitý na kope). Môžeš poznamenať, že majú nádherné závesy (hoci sú špinavé a roztrhané).
ALEBO
Môžeš nazrieť dnu, skonštatovať, že je tam neporiadok, popriať im všetko dobré, porozprávať o tom, že aj u vás bol niekedy neporiadok alebo čo by asi mohli urobiť, opýtať sa, či niekomu venujú rozbitý nábytok a možno ešte odporučiť nejakú upratovaciu firmu.
ALEBO
Môžeš sa opýtať, prečo to nie je upratané: „Mali by ste sa viac snažiť. Určite ste narobili ten neporiadok iba preto, aby si vás niekto všimol.“ Rozmýšľaš o svojej upratanej izbe a o tom, že takéto neporiadne izby sú vizitkou dotyčnej. Aj keby sa tam niekto vlámal a zničil by to všetko, už to mali mať upratané.
ALEBO
Môžeš vojsť dnu a začať upratovať a pritom im hovoriť, čo majú urobiť ako ďalšie. Zober toto, zahoď tamto, teraz si sadni. Ja ti poviem, čo ďalej. Toto vyčisti. Čo to smrdí? Nemôžem uveriť tomu, čo sa tu stalo. Je to hanba. Som taký dobrý priateľ/taká dobrá priateľka, že im to tu upracem. Mali by mi byť vďační.
ALEBO
Otvorené dvere môžeš vnímať ako posvätné pozvanie do bolesti a chaosu a do očakávania týranej, že možno, snáď si k nej prisadneš. Potichu vstúpiš dnu. Opatrne. Čakáš. Opýtaš sa, čoho sa môžeš dotknúť. Sadneš si k nej uprostred toho chaosu a opatrne ju chytíš za vystretú ruku.
Všimneš si vrásky na jej tvári a škvrny na jej duši. Sedíš a nedbáš na svoje nepohodlie. Nekrčíš nos kvôli zápachu. Trpezlivo čakáš, kým ti porozpráva, čo sa v miestnosti prihodilo – hoci to bude len v náznakoch a útržkoch. Snažíš sa to znášať spolu s ňou, nie kvôli nej, nie bez nej. Sedíš s ňou, pozeráš sa jej do očí, čelíš tomu spustošeniu a preciťuješ tú tiaž. Čakáš s ňou, kedy bude pripravená začať upratovať kúsok po kúsku. To čakanie môže byť dlhé. Je tam pomalosť, trpezlivosť a uvedomovanie si toho, čo sa tam stalo.
Keď si vstúpil, miestnosť bola tmavá. Sedí medzi troskami, škvrnami, špinou, zápachom a vrakmi svojej skúsenosti.
Prines tam svoje svetlo a možno onedlho začne vidieť tie trosky v pravom svetle – ako špinavú miestnosť, ktorá potrebuje lásku a svetlo. Nie podľa tvojho časového plánu, pretože to sedenie môže byť dlhé, pomalé a svetlo môže byť veľmi matné.
Je také ťažké prispôsobiť naše oči tomu svetlu.
Najbližšie, keď budeš stáť vo dverách niečej bolestivej skúsenosti a otvoria ti ju, uvažuj, kým si v tomto obraze: bežcom, cudzincom, pozorovateľom, obviňujúcim, šéfom alebo priateľom.
Kiež by sme všetci boli priateľmi.
How to Be a Friend to an Abuse Survivor | by Melissa J. Hogan | Aug, 2022 | Medium