Ako dlho trvá uzdravovanie?

Často budeš počuť: „Uzdravovanie nemá žiadny časový rámec.“

Rozumiem, prečo to ľudia hovoria a čo tým myslia. Povzbudzujú nás, aby sme neboli netrpezliví, aby sme na seba príliš netlačili a dovolili, aby k uzdravovaniu z traumy dochádzalo presne takým tempom, akým má.

No zároveň je to pre mňa frustrujúce.

Je pravda, že uzdravovanie nemôžeme naháňať ani siliť.

No pravda je aj to, že žijeme v reálnom svete so záväzkami, termínmi a vzťahmi, na ktoré musíme reagovať.

Nikdy som si nemyslel, že je obzvlášť férové hovoriť ľuďom v našom živote, že naše uzdravenie si jednoducho vyžiada čas, ktorý si vyžiada.

To zanecháva aj tých najtrpezlivejších a najoddanejších ľudí v našich životoch tak trochu „visieť“ – a myslím si, že za svoju trpezlivosť a vklad do nášho života si zasluhujú viac.

Nie som zástancom prísnych časových rámcov. Pravdou je, že ľudia sú rozdielni, naše traumy a naše reakcie sú rozdielne, naša podpora a zdroje sú rozdielne a ak by nejakí „odborníci“ začali stanovovať všeobecné časové rámce a preživší by sa do týchto rámcov nezmestili, cítili by sa mizerne.

O uzdravovaní a jeho načasovaní vám môžem povedať toto:

Vnímať uzdravovanie spôsobom, že „potrebujem dosiahnuť tento míľnik“ nemusí byť to najlepšie. Zmyslom uzdravenia z traumy nie je až tak veľmi dosiahnuť miesto, kde sme definitívne „uzdravení.“ To by vyvolávalo určitý rozpor medzi byť už „uzdravený“ a „nie ešte uzdravený“ a takto uzdravenie nevnímam.

Keď používam výraz „uzdravujem sa“, myslím tým, že sme si uzdravovanie zvolili ako životný štýl. Uznávame, že sa stalo niečo, čo dramaticky ovplyvňuje to, ako sa cítime a ako fungujeme, ovplyvňuje to naše bezpečie a stabilitu a rozhodli sme sa žiť tak, že vnímame fakt, že to, čo sa nám stalo, nás ovplyvnilo.

Neznamená to však, že sme navždy „otrokmi“ traumy.

Znamená to, že ako životom napredujeme, robíme to s rešpektom vo vzťahu k poškodeniam, ktoré sa v skutočnosti udiali.

Uzdravovanie zo závislosti je obdobné. Hovoriť, že sa uzdravujeme zo závislosti neznamená, že sa dostaneme do bodu, kedy sme „uzdravení“; znamená to, že svoj život žijeme s chápaním toho, že POTREBUJEME brať do úvahy SKUTOČNOSŤ, že naša závislosť nás ovplyvňuje.

Uzdravovanie nie je cieľ; je to záväzok a životný štýl.

Keď o tom rozmýšľame týmto spôsobom, otázka „časovania“ sa stáva spornou.

Ako dlho musíme čakať alebo pracovať, kým nám bude podstatne lepšie? Skutočná odpoveď je, že nám je lepšie každý jeden deň, hoci sa jedná len o drobulinké krôčiky.

Rok v uzdravovaní je zvyčajne lepší než deň v uzdravovaní.

Deň v uzdravovaní je zvyčajne lepší než hodina v uzdravovaní.

Nie je to o tom, že by sme mali ľudí v našich životoch žiadať, aby na nás počkali, ale pozvať ich, aby boli súčasťou aktívneho, tvorivého procesu, ktorý sa rozvíja každý deň.

Je dôvod, prečo medzi najznámejšie slogany patrí „deň po dni“: pretože zdôrazňuje, že jediný deň, ktorý v uzdravovaní NAOZAJ máme, je TENTO deň. Práve tento a práve tu a teraz.

Tie dni v budúcnosti sa nemusia stať.

Tie minulé dni sú navždy preč.

Ale vieme, že sme tu. Ty, čo to čítaš, vieš, že máš dnešný deň. Túto minútu.

Nemusíme „čakať“, aby sa uzdravenie udialo, pretože sa deje. Túto minútu, tento deň, deň po dni.